Vyfučal mi sen a odletel balón

V redakcii som dostal možnosť zaletieť si balónom. V Košiciach prebiehala balónová fiesta a z akcie bolo treba priniesť fotografie. Prirodzene som bol z letu nadšený. Ale dlho mi to nevydržalo.

S pilotmi som sa mal stretnúť o pol siedmej v zamračené štvrtkové ráno. Nevyspatého ma poháňal len adrenalín a nadšenie. Na miesto činu som prišiel medzi poslednými. Pripravil som si techniku a čakal na omeškaného kolegu, ktorý mal so mnou letieť. Netrvalo to dlho a balónisti sa rozhodli otestovať si nesympatické počasie. Malý balónik vyhodili do vzduchu a sledovali, kam ho vietor zaveje. Ukázalo sa, že všade. Zmenšenina veľkých bratov lietala zo strany na stranu a krútila sa do všetkých uhlov. Piloti v sebe zapreli dobrodruhov a raňajšiu fiestu radšej zrušili.

Hodilo by sa povedať, že som bol veľmi sklamaný, ale pri tom, akú mám smolu s leteckou dopravou som si už aj zvykol. Vravel som si, že nám predsa len let preložia a všetko bude v poriadku. Pred začiatkom pracovnej doby som mal ešte zopár hodín čas, a tak som sa odložil domov.

Deň som strávil novinárčinou a tým, že som sa kvôli skoršej udalosti poľutoval pred každým, koho som stretol. Pri večerňajšej kofolke som opustil partiu predčasne. Na druhý deň som mal znovu letieť. Ale veru, mohol som ostať.

Piatkové ráno ma vykúpalo slnkom, keď som nabudený čakal na zastávke. Vlak mal mierne meškanie, ale veľkú hlavu som si z toho nerobil. V Košiciach ma čakal kolega s autom a ja som si bol istý, že všetko stihneme. To som bol ale naivný.

Na najbližšej zastávke vlak nečakane zastal na vyše päť minút. Keď sme sa konečne pohli, poprosil som kolegu, aby po mňa prišiel na najbližšiu zastávku. Ledva som položil telefón a stáli sme opäť, vraj kvôli prekážke na trati.

Stáli sme tak dlho, až som zmeškal svoj let. Nebolo by to prvý krát, ale prvýkrát mi uletel aj balón. Tentoraz bolo oveľa zložitejšie zachovať si chladnú hlavu. Po ceste zo stanice do práce mi kývali cestujúci z balónov nado mnou. Bol nádherný deň, no ja som mal nohy pevne na zemi.

V práci som sa okrem samoľútosti venoval aj inej činnosti. Čosi po štvrtej hodine ráno zrazil rýchlik päťdesiatnika. V dôsledku nešťastia stál vlak na mieste nehody dve hodiny. A hádajte koho vlak čakal za ním? Môj. Keďže som mal víkendovú službu, musel som železničnú tragédiu vyriešiť a napísať. Popri práci som si potom v hlave budoval konšpirácie, kto hodil toho pána pod vlak a ako vedel, že idem na balón.