Váľanie šuniek a starý vagón

Po troch mesiacoch strávených doma na Slovensku sa mi zase zacnelo za cestovaním. Vydal som sa navštíviť kamarátov na druhom konci Atlantiku. Pobalil som si veci, nachystal foto techniku a pripravený odísť som si sadol na gauč. Pozrel som sa na letenky, potom na digitálky na ruke a znova na letenky. Pomýlil som sa, letieť mám až o deň neskôr.

Kto ma pozná, očakáva v príbehu pasáž plnú cestovných zádrhelov, zmeškaných letov a prespatých budíkov. Ale nič z toho sa nestalo. O šiestej ráno som nasadol do lietadla v Budapešti a o hodinu neskôr som už váľal šunky na káve v Mníchove. Nemecké veľkomesto malo česť hosťovať ma po dobu deviatich hodín, a tak som sa venoval radovánkam ako je spánok, či editovaniu fotiek. Keď nastal čas odletu zaradil som sa do radu ľudí netrpezlivo čakajúcich na pripustenie k tryskáču. Nás obyčajných smrteľníkov bolo v rade len málo. Prednosť pred nami mal v podstate každý, od vojakov, cez politikov až po ľudí s kočíkmi a starších ľudí. Keď som sa k svojmu sedadlu konečne dostal bol čas na opätovné váľanie šuniek, iba o pár tisíc kilometrov vyššie.

Za vyše osem hodín letu sa toho veľa zmenilo. Pri výstupe z lietadla ma vítal súbor pracovníkov bostonského letiska. Bolo ich asi tucet a všetci sa opierali o invalidný vozík pred sebou. Bolo to na zamyslenie, do lietadla nastupovali všetci cestujúci po svojich.

Na letisku som si vystál radu na imigračnú kontrolu, dlhú asi ako múr s Mexikom. Úradníčka sa tvárila drsne a vypálila na mňa zo desať otázok. Zodpovedal som ich na autopilota a odovzdal otlačky prstov. Po mojich odpovediach pani odovzdala môj pas akémusi pánovi v uniforme a ten ma už-už vliekol kdesi do zákulisia spolu s päticou ďalších pocestných.

Usadil nás do čakárne v kancelárii dodatočnej kontroly. Pas mi už zobrali, tak snáď mi nechajú aspoň oblečenie, prial som si v duchu. Je nutné dodať, že celý scenár sa odohráva bez akéhokoľvek slovného komentára imigračného komisára, a teda nikto z nás vlastne nevie, o čo ide. Po najdlhšej štvrťhodine môjho života si ma učesaný mladý muž v uniforme zavolal k pultíku. Vyspovedal ma sťa farár a pečiatka Spojených Štátov poputovala na stránku v mojom cestovnom pase. Keď som stretol svoju miestnu hostiteľku, medzi pozdravom som utrúsil niečo o tom, ako si jej krajania myslia, že sa ku ním každý chce nasťahovať ako by boli pupok sveta. Chápavo sa mi v mene národa ospravedlnila.

Ráno som sa zobudil v plážovom dome v mestečku Biddeford v štáte Maine. Na rozdiel od väčšiny amerických mestečiek, toto má čo ponúknuť. Centrum mesta tvorí starý mlyn s vodopádom uprostred a vyše dvestoročná tehlová továreň. Dvadsaťtisícové mesto je okrem histórie plné aj študentov. Sídli v ňom University of New England. Študenti nežijú len na kempuse ale po celom meste. Preto v ňom nie je núdza o príjemné kaviarničky a raňajkárne.

V nasledujúce dopoludnie sme sa s mojou americkou spoločníčkou vydali na exkurziu do jednej z takýchto zariadení. Kaviareň sa volala Elements a okrem kávy v nej predávajú aj knihy. Pripadal som si ako v seriáli priatelia. Po dopití životodarného nápoja bol čas na exkurziu centra mesta. Prešli sme sa okolo kostolov cez hlavnú ulicu, až ku starej továrni. Okrem bytov sme v nej našli aj niečo špeciálne. Garáž pre renováciu veteránov a v nej tri americké sny v jednej miestnosti.

Podvečer sme vyplnili prechádzkou po vtáčej rezervácií a kamenných brehoch Atlantiku. Pri pohľade na členité pobrežie som si s láskou zaspomínal na Island.

Ďalší deň sme zahájili ako vo filme. V reštaurácii v starom vagóne som si objedal praženicu, toasty, slaninu a hashbrowns. K tomu za pol litra horúcej kávy v starom hrnčeku. Po tom sme už išli domov, na druhý deň sme vyrážali na výlet.