Teplota, podpis a biely náramok: Smena na košickom urgente

Doktor v bielom ochrannom overáli a respirátore si nasadzuje jednorazové gumené rukavice. Keď mu zaradom praskne už piata, trochu zahreší a odíde do infekčnej čakárne. 

To je miesto, kde by mal čakať na svojho špecialistu pacient podozrivý na Covid-19. To by bolo v ideálnom prípade. Lenže v tejto chvíli je infekčná čakáreň zároveň aj sklad oblečenia pre aktuálnu triážnu službu. A triáž to je cudzie slovo pre inak celkom obyčajné triedenie pacientov na tých, ktorí vyzerajú, že by mohli mať koronavírus a tých, ktorí sú len tak bežne chorí. 

V Košickej nemocnici Louisa Pasteura, ktorá už desiatky rokov nesie ľudový prívlastok Nová, dnes triážnu službu vykonávajú doktor Marek a medička Sára.

Marek je odborník v očnom lekárstve. Okrem medicíny robí už vyše dvadsať rokov učiteľa na  Lekárskej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. 

Na tej istej fakulte študuje Sára a u Mareka raz skladala aj skúšku. Rodáčka z Prešova je v poslednom, šiestom, ročníku odboru všeobecného lekárstva. V marci zvládla predposlednú štátnicu z gynekológie. V máji ju čaká ešte jedna z chirurgie. Musí sa na ňu pripravovať, no aj tak prišla dobrovolničiť.

S triedením pacientov na urgentnom príjme dvoch košických nemocníc pomáha prakticky od počiatku epidémie nového koronavírusu na Slovensku. 

Na začiatku smeny študentka zapisuje dátumy do predtlačených čestných prehlásení, ktoré majú prichádzajúci pacienti podpísať. Na papieri stojí, že pacient nebol v uplynulých dvoch týždňoch nikde v zahraničí a nestýkal sa s nikým, kto by mal potvrdenú nákazu Covid 19. 

Sára papieriky vypísala tak pekne, že ich niektorí pacienti nosili po nemocnici celý deň. Nikto ich od nich totiž ani nepýtal. 

„Rúčku vás poprosím,“ oslovuje zdvorilo medička prvého pacienta vchádzajúceho do priestoru urgentného príjmu medzi vchodovými dverami a recepciou. Záujemcovi o ošetrenie najprv zmeria teplotu, a na ruku mu nasadí bielu pásku. To znamená, že nemá horúčku a podpísal čestné prehlásenie, ktoré mu podal doktor. Sára následne berie zo stola s náradím dezinfekčný sprej a sterilizuje pacientovi dlane. 

Doktor Marek prišiel na triediacu službu už tretí krát. Doma ho to už nebavilo a navyše, očná pohotovosť momentálne funguje len v nemocnici na Rastislavovej, takzvanej Starej nemocnici. Polovicu jeho výplaty tvorili príplatky za služby na klinike v Novej nemocnici. Lenže teraz sú služby na jeho oddelení zrušené a keďže stavia rodinný dom, každé euro mu príde vhod. 

Keď na obzore nie je žiaden pacient, je čas na osobnejší rozhovor. 

Na akom oddelení by si chcela pracovať, keď dokončíš školu? 

Sára: Chcela by som si skúsiť prácu na anestéziologicko-resuscitačnom oddelení (ARO). Príde mi to ako všeobecná prax. Človek sa naučí uspávať, ale aj čo-to z intenzívnej medicíny. Tam si proste hodený do vody. 

Marek: Na ARO väčšinou berú mladých doktorov. Je tam dosť veľká fluktuácia zamestnancov, pretože tá práca je veľmi náročná na psychiku. Problém vidím v tom, že po štúdiu, kedy medici končia ako všeobecní lekári, by mali vedieť všetko, ale v praxi nie sú vlastne na nič dobrý. 

Priživujem sa na bolesti pacientov

Niekto je pri dverách. Sára máva na fotobunku sklenených dverí a pripomína pri tom historické zábery ľudí lúčiacich sa s parníkom, keď vypláva z prístavu. Dvere sú počas špeciálneho režimu nemocnice nastavené tak, že sa dajú otvoriť len zvnútra, aby na urgent neprúdili ľudia nekontrolovateľne.

Keď pani konečne vstúpi, začne vysvetľovať: Jej mamu práve priviezli na urgentný príjem a ona potrebuje zistiť, či práve na tento. 

Je evidentne vystresovaná, ale vystupuje slušne. Podpíše čestné prehlásenie a Sára jej odmeria teplotu. Keď zistí, že pani nemá horúčku, nasadí jej biely pásik. Nasleduje ešte dezinfekcia rúk a dáma môže pokračovať na recepciu. 

“Neviem ako to teraz je, či sa privolávajú blízky, keď je už s pacientom zle,” prehovorí medička, keď sa žena vzdiali. 

“Počul som, že na pohreb majú ísť maximálne piati ľudia,” hovorí na oplátku lekár. 

“To musí byť strašné, keď sa blízki nemôžu ani posledný krát rozlúčiť,” hovorí Sára a všetci s ňou súhlasíme. 

Znova niekto ide. Tentokrát je to pán, ktorého zrejme seklo v krížoch. Nie, žeby som bol lekár a vedel to odhadnúť. Ale vravel, že ho seklo a ja neviem, kde inde človeka ešte môže seknúť. 

Snažím sa nezavadzať no aj tak si ma pán všimne, keď stojím s fotoaparátom opodiaľ. “Prečo tu je fotograf?” pýta sa trochu podráždene. “Robím reportáž,” odvetím. 

“Novinári sa zase priživujú na bolesti ľudí?” 

“Reportáž je o dobrovoľníkoch, nie o pacientoch,” odpovedám trochu nevrlo, aj keď si uvedomujem, že pán v bolestiach má na nervozitu nárok. 

Z Prahy som zostala znechutená

Prečo si sa rozhodla ísť na medicínu?

Sára: V rodine máme veľa lekárov a dosť odo mňa čakali, že pôjdem na medicínu. Ale prvý rok som sa na školu nedostala. Potom to už prestali očakávať a mne to veľmi pomohlo. Znova som sa prihlásila na prijímačky a tento raz ma vzali. 

Kde všade ťa vzali?

Sára: Dostala som sa na medicínu do Prahy aj do Košíc. Nastúpila som do Prahy a študovala tam dva roky. Hneď prvý ročník bol peklo, veľa vecí som z tej doby aj vytesnila. Anatómiu som dávala asi na tri krát, z toho posledný termín bol v septembri pred začiatkom semestra. Bez akéhokoľvek oddychu som potom musela pokračovať v štúdiu.

Potom som sa dostala do medziročníka kvôli vyučujúcemu, ktorý na fyziologii vyhodil štyrikrát celý ročník. Nakoniec vyhodili aj jeho, ale ja som z toho systému zostala znechutená. 

Je to v Košiciach lepšie?

Je. Sme super partia a navzájom si veľmi pomáhame. V Prahe nás vzali na školu 600, ale skončiť malo len 300. Boli tam obrovské sitá a prostredie bolo jednoducho príliš kompetitívne. 

Mucha na stene

Pri dverách stojí otec so synom. Keď ich Sára pustí dovnútra, spolu s doktorom si zopakujú rutinu: teplota, podpis a prúžok na ruku. Pri chlapčekovi musí byť medička opatrná. Má zlomenú ruku, takže bielu pásku dostane na tú zdravú. 

Potom sme nejakí čas zase sami. Ticho. Prezerám si fotky vo fotoaparáte a každých pár desiatok minút sa so Sárou striedame na stoličke, aby nás zo státia neboleli nohy. 

Netrvá dlho a chvíľu prídu spríjemniť sestričky. Jedna pracuje na chirurgii a druhá na internom. Poznajú sa s doktorom Marekom. Vymieňajú si príhody a pletky. 

Miestny prednosta vraj spadol z motorky. Na stroj sadol po asi desiatich rokoch a hneď sa aj dolámal. 

Sestrička šuchce nohami po zemi a imituje chôdzu zraneného doktora, keď prišiel do nemocnice. Vraj sľúbil, že na motorku už nikdy nesadne. 

Po asi štvrť hodine sa obe sestry vracajú do práce a k nám prichádzajú pacienti. Jedného doviezla rodina. Starček má vyše 80 rokov a nedokáže ani vystúpiť z auta. Sára narýchlo uteká po vozík a ponáhľa sa v ústrety dôchodcovi. 

Stále si neviem zvyknúť na tie skafandre. Je to skutočne ako pohľad z iného sveta, alebo ako keby sme boli ohrození radiáciou. 

Mám zlý pocit, že Sáre nepomáham tlačiť toho pána na vozíku. Ale mám obavy sa zapojiť. Čo by povedali rodinní príslušníci? Že prečo sa v nemocnici hrá na zdravotníka novinár? 

Kým som lamentoval nad týmto nezmyselným vnútorným monológom a zároveň fotografoval, morálna úvaha bola pasé. Ostal som pri svojej vlastnej robote, pracovná pozícia: mucha na stene. 

Vzniká nová situácia: prichádza človek z druhého brehu. Z vnútra nemocnice. Tento pán prešiel triedením už skôr, keď sa do nemocnice dostal ako doprovod niektorého pacienta. Popri čakaní na urgente sa mu však zažiadalo nadýchať sa čistého vzduchu z cigarety, a tak vysvetľuje: Prosím vás, ja som pendler, budem tu pendlovať a fajčiť dobre? Doktor a medička prikyvujú. Ja tiež… z kolegiality. 

Tento vírus je strašne zvláštny. Že môžu byť ľudia aj asymptomatickí. Je vôbec to meranie teploty na niečo dobré? Hovorí mucha.

Marek: Aj chrípka vie byť bezpríznaková. Ja som napríklad raz chrípku nevyležal a naraz som dostal myokarditidu. 

To je čo?

Marek: Zápal srdcového svalu. Vtedy srdce slabšie pumpuje. Opuchnutý sval zhrubne a objem komory sa zmenší. Tým pádom pumpuje menej krvi do mozgu. Preto, keď sa človek postaví, tak mozog sa preventívne, z ochranných dôvodov vypne a môžeš odpadnúť. Keď sa niekde dobre udrieš, tak môžeš aj zomrieť. 

Koronavírus by takisto mal zdravý pacient prekonať. Poznám prípad pani, ktorá zomrela, lenže ona mala metastázy po celom tele. Covid-19 síce bol príčinou smrti, ale v jej prípade to bol v konečnom dôsledku rozdiel asi pol roka. 

Predstav si beznádej

Znovu pacient.

Tentokrát je to vážne. Starenka sa opiera o svoju (asi) dcéru a doslova narieka, kričí a vzlyká od bolesti. Má obličkovú koliku, konštatuje doktor narýchlo. Bolesť-nebolesť Sára jej rýchlo meria teplotu, to isté aj doprovodu. Teta sa s ťažkosťou podpíše, dostane pásku a mieri do čakárne. Tam ešte niekoľko minút narieka a čaká na pomoc. 

Kolika vzniká, keď má človek obličkové kamene. No a niekedy sa to všetko, čo sa má prefiltrovať cez obličky, na tých kameňoch zapchá a zasekne. Bolesti sú vraj tak strašné, že sa pacienti škriabu po stenách.

Táto pani narieka statočne a ja sucho konštatujem, že dúfam, že po ňu príde lekár skôr, ako s ňou spolupacienti stratia trpezlivosť.

Prišli aj dvaja rodičia. Išli na návštevu k dcére, je vraj vo vážnom stave. Viac nevraveli a ja som sa ich nezvládol opýtať.

Bolí ma srdce, keď som svedkom takýchto individuálnych tragédií. To sú momenty, kedy úmrtia vystúpia zo štatistiky. Je príliš reálna. Tá bolesť, ktorá ide z očí ľudí, keď ich blizki trpia. Ten stres, keď si pomyslím, že človek, ktorý zomiera mal nejaké sny, ašpirácie, možno predpoklady a on vie, že je to razom preč. Všetci okolo to vedia. Každý z nich je taký ako ja, ako ty. Predstav si beznádej. 

Nebojíš sa, že to nezvládneš? Keď uvidíš ľudí trpieť.

Sára: Mne robí najväčší problém, keď vidím, že ľudia majú fyzické bolesti. Keď sú napríklad v umelom spánku, tak som v pohode. Ale čo sa týka bolesti, tak tam sa mi stal aj taký trochu vtipný zážitok.

Boli sme sa pozrieť na plastickej chirurgii na odstraňovanie znamienok. Pacientovi tam pichli lokálnu anestéziu. Čo je taká blbosť, veď je to len ihla. Ale pacienta to evidentne zabolelo a dal to najavo. Mne z toho prišlo nevoľno. Bála som sa, že odpadnem. Takže toto budem musieť prekonať.

Pendler dopendloval

Hlavný recepčný vyhadzuje doprovod pacientov pred urgent. Vraj sa čakáreň preplnila. Okolo prechádza samozvaný pendler: “Už som dopendloval, dovidenia,” konštatuje.

Rozprávame sa už o kadečom. Sú dve hodiny do záverečnej. Keď prichádzajú pacienti, sám podávam teplomer Sáre. Neviem či preto, že som sa už asimiloval alebo preto, že mi je po šiestich hodinách už dlho. 

Doktorovi a študentke hovorím príbeh o operácii s 300 percentnou úmrtnosťou. Najrýchlejší chirurg 19. storočia, Robert Liston, sa okrem toho, že dokázal amputovať končatinu v rozmedzí troch minút preslávil aj jedným husárskym kúskom: Pri jednej operácii omylom zabil troch ľudí. Tak sa sústredil na svoju rýchlosť, až popri manévroch s nožom odfaklil nielen pacientovu nohu, ale aj prst svojho asistenta. Obaja nešťastníci zomreli kvôli infekcii. Treťou obeťou operácie bol pristojaci divák, ktorý pre istotu zomrel od strachu, keď mu doktor omylom porezal kabát. 

Tipujeme, koľko pacientov ešte príde. “Je pondelok večer, vonku je pekne…” rozmýšľa Sára. “To ako vyrátavaš?” pýtam sa. “Keď je pekne ľudia trávia čas vonku: športujú, majstrujú. Keď je vonku zima ľudia sedia doma v bezpečí.” 

Sárin brat je záchranár. Celý rok má rozdelený typologicky. Napríklad v júli je najviac úrazov krčnej chrbtice a stavcov, lebo ľudia zbierajú čerešne. 

Ja tipujem, že prídu ešte ôsmi, Sára vraví, že štyria a najoptimistickejší je doktor Marek, ten tipuje dvoch. 

Po siedmych hodinách v jednej miestnosti už kecáme o operáciách šedého zákalu, o miniatúrnych skalpeloch, ale aj o tom, ako sa doktor kedysi učil operovať na prasacích očných buľvách. 

Sme hladní. Viem to, lebo počujem ako kolegom škvŕka v bruchu. Celý deň nejedli a ani nepili, pretože v obleku sa nedá použiť toaleta. 

Nakoniec stávku vyhral pán doktor. Červený pásik nedostal za celý čas nikto, ale mne to nevadilo. Nemal som pocit ako by som zabil čas, že som nič nezažil. 

Pozeral som sa na históriu v priamom prenose, z prvej rady. Nikdy predtým som nevidel čo sa robí počas epidémie a dúfam, že to už ani neuvidim. Ale každá činnosť v týchto časoch je niečím zvláštna. 

Chcem zachytiť tie príbehy dneška, lebo stále žasnem, keď si niekde prezerám autentické zábery z minulosti. Či už je to výstavba sídlisk, prvomájový sprievod, Sovietska okupácia.