Tour de Croatia: Etapa Dugi Otok

Výlet na Dugi Otok a.k.a. chorvátsky Long Island mal byť prekrásnou návštevou prírody. Národný park Telašćica si však pre mňa a moju sestru pripravil osud Petra Sagana.

Na palube trajektu nám, na rozdiel od cesty na Islandský ostrov Grímsey pred pár mesiacmi, neprišlo zle. Práve naopak, navzdory okoliu, ktoré tvorilo zo desať tuhých fajčiarov sme si jazdu užili. Počasie bolo nádherné a drobné ostrovčeky pokryté vegetáciou pripomínali trópy.

Po príchode do cieľa, prístavu Sali sme si sadli na kávu a plánovali ďalší postup. Plán bol prejsť Národný park a dostať sa k slanému jazeru Mir. Pôvodne sme sa k nemu chceli dostať pešo, ale po rýchlom zhodnotení terénu sme sa radšej rozhodli pre dvojkolesovú prepravu. Sotva bolo rozhodnutie o prenájme bicyklov právoplatné, už bol pri nás miestny obchodník. Vedomie potenciálneho podvodu bolo vysoké, ale inú požičovňu sme nepoznali. Cenu za jeden bicykel sa nám dokonca podarilo mierne zjednať. Odovzdali sme hotovosť a už sme sa vydali na cestu.

Netrvalo dlho a mohol som začať toto unáhlené rozhodnutie ľutovať. Spozoroval som totiž na svojom tátošovi chybičky krásy, ktoré posielali moje nádeje na výhru horských prémii ku dnu. Menším problémom bolo sedadlo, ktoré nedržalo na mieste a neustále padalo, čiže do pedálov som mohol šliapať jedine postojačky. Horšie však bolo čoraz mäkšie predné koleso, v dôsledku ktorého boli čoskoro na jednom bicykli celkom dve prázdne duše.

Pochopiteľne som nebol nadšený, no servisný skúter prišiel k nášmu servisnému stanovišťu na okraji cesty pohotovo a dušu (v kolese) rýchlo opravil. Etapa mohla pokračovať.

Krásna krajina s tyrkysovými zátokami, plná slnečných lúčov a cvrkotu cikád nás nesklamala. Bol to malý raj. Naše vozidlá však mali od rajských ďaleko, po zlyhaní môjho bicykla prišli na rad servisné potreby polohrdzavého dopravného prostriedku mojej sestry, ktorý sa rozhodol, že prehadzovač jednoducho fungovať nebude a prestal byť kombinovaný. To znamená, že už nechodil hore aj dole. Teraz sa na ňom dalo ísť iba z kopca.

Neďaleko jazera Mir sme sa občerstvili limonádou, ktorá zrejme obsahovala množstvo citrónu na zásobu celého regimentu. Nevadí, aspoň nás osviežila. Na sklonku síl sme sa ešte vyšplhali na neďaleký výhľad, aby sme sa pozreli na to, kvôli čomu sme na ostrov vlastne išli: na útesy. Nevedel som sa na ne vynadívať a hľadal som po okolí čo najlepší uhol na fotografovanie. Po asi desiatich minútach bol už však pomaly čas ísť. Jeden bicykel bol v podstate odstavený a my sme chceli stihnúť trajekt naspäť na pevninu.

Gentlemansky som si so sestrou vymenil bicykel v domnienke, že pod mojím vedením bude fungovať. Po niekoľkých minútach som ale nakoniec v nervoch hodil celý šrot o zem a išiel sa hrať s miestnym oslom. Ten vyzeral byť ešte smutnejší ako ja, a tak sme si dosť rozumeli. Celú cestu do prístavu, približne pätnásť kilometrov, som teda bicykel stále vytlačil na každý strmý kopec (a že ich bolo), a potom som sa za odrážania jednej nohy spúšťal zase z kopca smerom dolu.

Snáď nie je ani nutné vysvetľovať, že som prežíval doslova existenčnú krízu. Okrem priekupníka, ktorý nám tieto stroje smrti požičal bol mojim nepriateľom aj Oskar. Ten sa rozhodol slovenskú dvojicu definitívne upáliť zaživa. Vegetácia navôkol bola nízka a nebolo možné nájsť žiaden tieň poskytujúci úľavu. Aby toho nebolo málo, keď sme sa konečne doteperili naspäť do Sali, stihli sme sa ešte aj stratiť. Do pár desiatok minút sme však nabrali správny smer a onedlho sme sa ako dve spotené trosky objavili v prístave, pred ostatnými dovolenkármi, ktorí si s noblesou vychutnávali zmrzlinu. Medzi nimi, ako patrón podvodníkov stál aj náš vilain. Mal dokonca aj tú drzosť opýtať sa nás či bolo všetko v poriadku. S chuťou som mu povedal, aby už nikomu žiadne bicykle nikdy nepožičiaval a dramaticky som odišiel.

Spätne sa zamýšľam nad tým, či tie bicykle boli vôbec jeho, alebo sme celý deň jazdili na prostriedkoch, ktoré našiel len tak pri ceste.

Unavení, spotení a smradľaví sme nasadli do trajektu späť. Pekný deň za nami.