Utekám pred futbalom a nepoznám hranice

Chorvátsko žilo futbalom. Ja až tak nie. V deň, kedy fanúšikovia v károvaných dresoch usadali k televízorom aby sledovali svoju reprezentáciu bojovať o titul majstra sveta som sa rozhodol radšej utiecť.

Spolu s dvoma rodinnými príslušníkmi sme opustili hranice a vydali sa smerom do susednej Bosny a Hercegoviny. Sarajevo bolo na dlhé trate, ale čarovný Mostar bol o niečo bližšie. Väčšinu cesty sme prešli po území Chorvátska. Je to nádherná krajina, ktorá síce nemá veľa obyvateľov ale zato má mnoho národných parkov (osem). Lesy tvoria viac ako tretinu rozlohy štátu pri Jadrane. Na zastávky v prírode však nebol čas. Museli sme sa venovať prilievaniu oleja do motora, ktorý chlastal spolu s Chorvátmi a plynulej jazde.

Do Mostaru sme prišli pred obedom. Cestou som obdivoval reliéf krajiny. Zdá sa, že ho tvoria najmä údolia. Takže máte pri ceste autom vynikajúci výhľad. Škoda len, že pri takej krásnej prírode sú okolo cesty tony odpadkov. Keď som sa chystal jeden z výhľadov odfotiť a odstavili sme auto, vystúpil som a so znepokojením zistil, že mi pod nohami vŕzga toľko odpadkov, že som mal obavy o vlastnú stabilitu. Bordel naviac nebolo vidno, pretože bol už dávno zarastený vegetáciou.

V Mostare na nás čakalo chutné jedlo, príjemné ceny a neskutočné teplo. Od parkoviska sme vyšli na exkurziu centra mesta. Popri chôdzi nám aj vyhladlo. Tak sme si z bankomatu vybrali konvertibilné marky a zasadli do tradičnej bosnianskej reštaurácie. Čašníčka nám lámanou bosno-anglo-poľsko-nemčinou vysvetlila čo taký tradičný tanier obnáša a objednávka bola na svete.

Jedna stredná porcia, na ktorej konzumácii sme sa podieľali všetci traja obsahovala vínny list, v ktorom bola zabalená ryža s mäsom, plnenú papriku či cibuľu, výbornú pikantnú zemiakovú kašu a mnoho ďalších pochúťok.

Poobede sme s sa s ťažkosťami vydali na obhliadku pamiatky, podľa ktorej sa mesto volá. Starý most bol počas vojny v Juhoslávii zbúraný a následne nanovo postavený architektmi z Turecka, aby vyzeral ako ten pôvodný. Týči sa dvadsaťštyri metrov nad riekou Neretva. Most je známy aj kvôli svojej atraktivite pre skokanov. Jedného sme stretli aj my, ten denne niekoľko krát denne skákal z mosta doprosta a nechal si za to platiť od turistov. Vravel pri tom, že má doma štyri deti a musí ich živiť. Mňa to teda neprimälo podporiť takúto riskantnú činnosť, keď chlapíka doma čakajú štyri deti.

Prehliadku sme zavŕšili výstupom na Mostarskú zvonicu mieru. Na stosedem metrovú vežu sme sa vyškriabali sčasti  výťahom a sčasti pešo. V horúčave ten výstup nebol vôbec lahoda, ale stál zato.

Prudká búrka nás zahnala na ústup. Keďže Bosna a Hercegovina nepatrí do Európskej únie, nemohli sme použiť Google mapy ale spoliehali sme sa na tie, ktoré sme si stiahli off-line. Odrazu sme išli inokadiaľ, ako sme do Mostaru vošli a črtalo sa dobrodružstvo. Ja som bol rád, veď z tej Bosny aspoň viacej uvidíme. Takmer dvoch hodinách nám to už ale prišlo divné. No čo v taký čas, keď človek ani sám nevie kde je. Vtedy sa len spoľahnúť na mapy, či? Odpoveď je nie, mapy nás naviedli na štrkovú cestu-necestu. Mapy vedia byť zlé.

Napriek nešvárom osudu sme sa nakoniec domotali až do domáceho Petrčane. Ja som bol z výletu nadšený, zvyšok posádky pravý opak.