Ako som obdivoval čudné budovy a išli sme domov

Bacuľatý Srb rozhadzuje rukami a snaží sa o Angličtinu. O chvíľu pristúpi jeho kolega a vysvetlí mu, že som Slovák, tak stačí aj Srbčina. Ukazujem na motor a yugo-slovenčinou vysvetľujem predchádzajúce zásahy dvoch rôznych mechanikov. Po dvoch týždňoch tréningu bola pre mňa táto jazyková hra ako dýchanie. Hlavný mechanik servisu vznesie verdikt, treba vymeniť regulátor alternátoru.

Už po ceste do zo Skopje do Belehradu sme sa stretli s problémami s Cliom. Ráno vyzeralo všetko idylicky ale po pár kilometroch sa červená kontrolka akumulátora rozsvietila znova. Montovali sme sa s tým a ja som dokonca na alternátor lepil izolačku, ako keby som niekedy vedel niečo o autách. Všetko bolo márne, jednoducho jeden politológ a jeden novinár túto záhadu nevyriešia. Je to zaujímavé, vzhľadom na to, že profesné uplatnenie absolventov sociálnych štúdii často skončí formou manuálnej práce. Neostávalo nám nič iné, ako poslať Clio k doktorovi v Belehrade.

Mali sme šťastie. Domáci nášho airb&b boli veľmi prívetiví a nápomocní. Poradili nám, do ktorého servisu sa oplatí ráno zájsť.

Šimon má v Belehrade kamaráta, a tak s ním zašiel večer na pivo. Podarilo sa mu vrátiť až čosi pred piatou ráno a tým pádom bol pre starostlivosť o auto značne indisponovaný. Naštvaný, ale predsa som vzal drobné autíčko do neďalekej dielne. Aby som mechanikom vysvetlil, kde je problém musel som sa vynájsť, ale podarilo sa mi to. Alternátor vraj vymenia do pondelka. Cena? Maximálne sto eur.

Z kufra auta som vyložil nejaké jedlo a konzervy fazule som posadil do ruksaku hneď vedľa objektívov. Nechcelo sa mi ísť naspäť na byt a radšej som vyrazil do mesta. Netrvalo dlho a bol som stratený. Mám síce v telefóne uložené mapy, no nevedel som nájsť centrum mesta. Tuším, že základný problém spočíval v mojej nevedomosti, čo považovať za centrum Belehradu. Blúdil som a blúdil, až kým som nezbadal dvere hotela. Okamžite som si spomenul na radu môjho otca, ktorú mi dal pri mojich prvých cestách, keď som mal pätnásť-šestnásť rokov. Hotely majú mapy! Okamžite som pristúpil k recepcii a poprosil šarmantnú slečnu za pultom o radu. Tá neváhala a za sekundu mi podarovala mapu aj s dokreslenými šípkami, kade sa do spomínaného centra odstať. Cítil som sa ako pravý dobrodruh, keď som s veľkou mapou v rukách kráčal dole ulicou.

Pomaly ale isto som sa dopracoval k ústavnému súdu a parlamentu. Postupne som sa prešiel aj Belehradskou pevnosťou a kochal sa výhľadom z nej. Na hrade mali aj múzeum stredovekých mučiacích nástrojov a ja som sa zamýšľal, či tam majú aj skúškové obdobie. Videl som teda všetky povinné jazdy mesta a so sedemnástimi kilometrami v nohách som sa vrátil na byt.

Na moje veľké prekvapenie, sa ozval pán z autoservisu, že to auto už zhodou okolností opravili. Balkánci a predbehli termín? Neuveriteľné!

Aj keď som bol unavený, nechcel som celý zvyšok dňa zabiť na apartmáne. Vyrazil som von a namieril si to k jednej z belehradských ikon socialistického modernizmu, veži Rudo. Cesta k budove mi trvala asi trištvrte hodinu. Asi som mohol ísť aj autobusom, lenže nemal som ani jeden dinár a Google maps totálne ignoruje informácie o hromadnej doprave v hlavnom meste Srbska.

V chôdzi som však našiel čaro. Donútila ma byť v neustálom kontakte s mestom a zažiť jeho energiu. Mohol som pozorovať všetky malé príbehy ľudí. Dáma v najlepších rokoch, ktorá nesie kvetináč s bylinkami ku svojmu drobnému obchodíku, maliari pracujúci na oprave fasády, či kaderníčka čítajúca dennú tlač pred dverami malého salónu. Možno vám prídu tieto aktivity malicherné, ale čo tvorí mesto ak nie jeho ľudia? Tieto príbehy sú bunkami organizmu, bez ktorých by ostal prázdny.

Veža Rudo bola geniálna. Pri pohľade na tri tridsať poschodové paneláky som sa takmer začal smiať. Nevedel som či je ich architektúra sprostá, vulgárna, alebo či vzbudzuje rešpekt a obdiv. Prídavné meno, ktoré vo mne zostalo je asi absurdné. Absurdné nie v zlom slova zmysle, skôr ako niečo čo vybáča z reality. Komunistickí architekti dokázali napchať celé geto do jedného hektára. A možno to len ako geto pôsobilo. Ošarpanosť fasád bola snáď len dôsledkom rozmerov budov, ktoré sa asi ani nedajú poriadne udržiavať.

Nasledujúce ráno sa mi vstávalo ťažko, ale musel som sa donútiť. Mal som veľké plány. Mojou úlohou bolo prejsť pešo od bytu až do časti mesta za riekou Sávou. Volá sa Nový Belehrad a je plný architektúry z čias komunizmu, ktoré vo mne mali vyvolať podobné pocity ako Rudo tower.

Nohy ma boleli už keď som vstupoval na most cez rieku. Po tom, čo som včera nachodil dvadsaťsedem kilometrov, sú dnes moje nohy ako z kameňa. Nuž ale čo, každú svalovku treba rozchodiť. Prvých pár stovák metrov po príchode do Nového Beogradu ma privítali celkom nové sklenené budovy a ja som sa na sekundu zahriakol, že som azda na zlom mieste. Opak bol pravdou, stačilo sa infiltrovať hlbšie do štruktúry sídliska a obrovitánske bytovky boli všade naokolo. Dokráčal som k trojici budov, ktoré by mohli byť kľudne aj mrakodrapmi, akurát to boli bloky. Ako som tak sliedil po fotografiách, bolo mi aj trochu smutno. Nie, že by som sa cítil nejak povýšenecky a ľutoval miestnych, veď v podobnom prostredí som na sídlisku Ťahanovce koniec koncov vyrastal aj ja. No napriek zaľudnenosti, všetko pôsobilo tak nejak, opustene, ako by sa o nič nikto nestaral. Naozaj, niekedy som si musel pripomínať, že tu ľudia naozaj žijú a nenachádzam sa v Černobyle.

Približne v prostriedku mojej Belehradskej odysei sa mi podarilo dotrajdať k hlavnej atrakcii. Zastal so tesne pred budovou a hľadel do výšky, nechcelo sa mi veriť, že toto je skutočnosť. Pohľad na Genex tower mi pripadal ako zo sci fi. Možno nejakého béčkového post apokalyptického hororu? Záleží od toho ako by sa editor pohral s farbami, pretože táto stavba môže slúžiť ako hocičo do sídla Gestapa, po vesmírnu loď. Druhá vlna šoku prišla po uvedomení, že tu naozaj ľudia bývajú. Výhľad musia mať neskutočný, to sa musí nechať. Chcel som ho zažiť aj ja, lenže všetko vyzeralo tak opustené. Jediné točité dvere, ktoré som našiel boli zaseknuté a to čo bolo vo vnútri nebytovej časti Genexu mi pripadalo totálne vyľudnené. Toto mesto je naozaj plné bizáru.

Počas mnohých hodín, ktoré som na sídlisku v tento deň strávil ma neprestalo udivovať, koľko betónu boli doboví architekti ochotní použiť. Niekedy by fakt postačili plechy, ale oni nie, oni všetko zaliali do betónu. Azda tieto stavby mali slúžiť ako atómové bunkre?

Vykročil som ďalej, aby som si prezrel časť Nového Belehradu Zemun, ale fotoaparát už ostal vo vaku. Bol som unavený, pieklo na mňa slnko a ešte ma aj neskutočne boleli lýtka. Okružnou cestou som preto zamieril do centra starého mesta. Musel som sa tam stretnúť so Šimonom a prevziať si od neho kľúče, ak som si chcel dopriať zaslúžený odpočinok.

Z historického centra som to mal na ubytovanie ešte zo päť kilometrov. Na obed som mal len dva banány a po celodennom chodení som bol poriadne hladný. Naviac som mal chuť sa za to všetko odmeniť, ale aj si trošku ublížiť, pretože koniec koncov, vymyslel som to sám. A aké lepšie miesto na latentný masochizmus existuje na planéte Zem, ako McDonald?

Domov som prišiel spotený, smradľavý a rozbitý, ale aj tak trochu hrdý. Pokoril som svoj včerajší rekord, v nohách mám dvadsaťosem kilometrov.

Na druhý deň ráno sme vyrazili na cestu domov na Slovensko. Predtým ako sme opustili Srbsko, sme sa ešte zastavili v slovenskej dedine Kovačica. Vzdelali sme sa týmto pádom v tvorbe miestnych naivných umelcov a užívali si pocit domova.

Záverečné bilancovanie

Pred výletom na Balkán som sa obával, že nás budú chcieť ľudia stále obabrať, okradnúť, alebo z nás vytiahnuť peniaze, len preto, že sme turisti. Toto sa ukázal ako veľmi neférový stereotyp a Balkáncom sa ho podarilo nabúrať už hneď prvý deň. Chorváti nás vtedy nechali prespať na ich futbalovom ihrisku, dovolili nám osprchovať sa v ich šatni a ešte nám dali aj pivo. S touto dobrotou ľudí sme sa nemuseli rozlúčiť po celý čas nášho výletu. Ak nás niekto stretol a videl, že sme cudzinci, bol nápomocný a veľmi empatický. Keď zbadali, že sme dvaja mladí chlapci zo Slovenska, ani sa nesnažili od nás niečo pýtať, všetci nám chceli iba pomôcť. Mal som pocit, že atmosféra Balkánu bola pred niekoľkými desaťročiami aj u nás. My sme sa však spolu s ekonomickým rastom presunuli k oveľa väčšiemu individualizmu a často až bezohľadnosti, zatiaľ, čo Srbi, Čiernohorci, Bosniaci, či Macedónci ostali žiť v spoločnosti.

Výlet mňa aj Šimona naučil vážiť si Schengenský priestor. Po tom, ako sme na hraniciach medzi Srbskom a Maďarskom strávili dve hodiny, prakticky úplne bezdôvodne, sme toho mali akurát dosť. Nerozumeli sme prečo tento systém nemôže fungovať lepšie a zároveň sme s láskou reflektovali na to, ako sme na čakanie na hraniciach my Slováci už s láskou zabudli.

Na výlet po Balkáne som išiel spoznať krajiny, o ktorých neviem nič a nájsť v nich to pekné. Chcel som si uvedomiť, že všetci ľudia sú rovnakí, aj keď ich krajina tvorí trochu nižšie HDP. Chcel som objaviť miesta, nádherné miesta, na ktorých sa netlačia davy turistov, pretože predsudky voči Bosne, alebo Macedónsku ich držia bezpečne za hranicami. A podarilo sa to. Nikdy nezabudnem na všetkých ochotných a prívetivých ľudí s dobrým srdcom, ktorých som stretol. Rovnako neprestanem myslieť na ten pocit ráno v Ochride, keď bolo všade ticho a predo mnou sa vlnila šíra voda. V hlave budem mať donekonečna obraz východu slnka v Hutovom Blate, ktoré zo mňa vytiahlo všetku negatívnu energiu. Balkán je čarovný a myslím si, že nepotrvá dlho, kým sa tam znova vrátim. A to myslím vážne. V piatok cestujem do Chorvátska.