Ako Šimon šepkal na pódiu a odfotili sme sa s Titom

Predo mnou sa vlní sýto modrá voda. Čašníčka donesie dvojité presso a položí ho na stolík. Mám prekrížené nohy, na očiach slnečné okuliare a pozerám sa do nekonečna. Čas sa zastavil.

Pred odjazdom z Ochridu sme mestu ešte museli učiniť turisticky za dosť. Prešli sme sa okolo starodávnych hradieb mesta, ktoré svojim usporiadaním pripomínali antické Grécko, asi preto, že k nemu kedysi patrilo. Tesné uličky a tvarovo veľmi organické a heterogénne tvary domčekov nás doviedli až k miestnemu hradu. Tu na nás čakalo trpké sklamanie, pretože za bránu medzi baštami sa nebolo možné dostať. Hlad po unikátnom výhľade na mesto nás hnal obísť majestátnu pevnosť, avšak márne. Čakali na nás len všadeprítomné odpadky. Človek by si povedal, že by sme si už zvykli, ale my nie, stále nás to štve úplne rovnako a úplne všade.

Predtým ako sme si v pekárni kúpili čerstvé pečivo na raňajky, sme sa ešte zastavili v historickom amfiteátri, neďaleko centra mesta. Staroveká stavba ponúkala vyše tisíc miest na sedenie pre fanúšikov antickej drámy. Zamýšľali sme sa nad akustikou divadla a od myšlienok vôbec nebolo ďaleko k činom. Do pár sekúnd stál veľvyslanec kultúrneho domu z Hornej Vsi Šimon Fusatý na pódiu a zvuková skúška mohla začať. Najprv hovoril nahlas a postupne prešiel do šepotu, ja, sediaci v najvyššom rade som počul každé slovo, neuveriteľné.

Po káve pri jazere sme vyrazili na cestu do hlavného mesta Macedónska... Pardon. Severného Macedónska, Skopje. Aby sme sa náhodou po ceste nenudili, začalo sa nám kaziť auto. Predsa len sme už najazdili vyše jeden a pol tisíc kilometrov. Zastavili sme sa preto na pocestnej pumpe, kde nám ujo pumpár, ovládajúci plynulú angličtinu odmeral napätie v batérii a čosi pomontoval v motore. Povedal, že je vybavené a bezplatne nás poslal preč.

Jeho šarm v nás ostane naveky, avšak oprava vydržala len pár minút. Neostávalo nám veru nič iné, ako zastaviť v naozajstnom autoservise. Tentokrát pán v montérkach nezvládol po anglicky ani slovo. Avšak bol vynikajúci vo formovaní tváre premýšľajúceho človeka. Tak ako jeho kolega predtým, aj on voľačo pomontoval, voľačo zalepil a poslal nás kade ľahšie. Macedónska pohostinnosť nás ohromila, pretože ani tento mechanik od nás nechcel ani dinár. Plus, to auto reálne fungovalo a nič v ňom neblikalo až do rána.

Poobedie sme strávili v Skopje. Ubytovali sme sa u predajcu skateboardov, relatívne blízko centru mesta. Vyložili sme batožinu a vydali sa spoznávať históriu. Po ceste nás zarazilo, koľko pozornosti venujú Macedónci bývalému komunistickému diktátorovi Juhoslávie Titovi. Okrem toho, že sme objavili jeho bustu tak sme našli aj jeho zlatú podobizeň v životnej veľkosti. Z recesie sme sa s ňou aj vyfotili, ale vzhľadom na kompromitujúci charakter fotku ako novinár radšej nikde neuverejním.

Ďalšou tematickou dominantou bola Matka Tereza, ktorú tu volajú Majka Tereza. Venovali jej tu nie len názov diaľnice a nemocnice, ale aj obrovskú spomienkovú budovu.

Tretím velikánom macedónskej národnej hrdosti je Alexander veľký, známy tiež ako Alexander macedónsky. Fakt, že Macedónsko tvorilo historicky omnoho väčší región, ako táto krajina, sa rozhodli miestni politici položiť mimo sféru dôležitosti. Sašová socha tu preto číha na každom rohu a v niekoľkých prípadoch je akousi pripomienkou komunistickej minulosti. Kult osobnosti má oveľa historickejší charakter, ale v absurdnosti nijak nezaostáva. Príkladom môže byť napríklad odhadom pätnásť metrová socha Alexandra na koni na hlavnom námestí. Stačí pritom prejsť cez kamenný most a človek stretne konkurenčný výtvor. Alexander tento krát ukazuje do diaľky a napriek tomu, že bol pohan, díva sa na obrovský kríž na kopci oproti.

Od námestia posiateho sochami naše kroky smerovali k Starému bazaru, čiže historickej časti, ktorá v minulosti, ale aj dnes slúži hlavne na predaj. Šokujúca je najmä rázna zmena architektúry. Zatiaľ čo zvyšok mesta má nádych skôr komunistického, či antického štýlu, Starý bazár je jednoznačne osmanský. Tak ako v Sarajeve, aj tu sa človek za sekundu ocitne v inom storočí a kultúre. Len pár metrov ďalej sa pritom rozpína pevnosť pripomínajúca byzantské opevnenia.

Hradby ponúkajú výhľad na mesto, ale aj na susediaci park, v ktorom trénujú miestni zápasníci. Ani tu sa však nevyhýbame sklamaniu z toho, ako pamiatka, ktorú by v západnej Európe denne navštívili desiatky turistov chátra. Všade je burina a niektoré časti hradu sú fyzicky nedostupné. Hneval som sa, pretože som nedokázal pochopiť, že nikoho nezaujíma skutočný pôdorys pevnosti.

Záver dňa sme venovali večere. Priznávam, to, že sme jedli nikoho nezaujíma. Ale naše poučenie sa čitateľovi môže hodiť. Znie takto: Na Balkáne sa burger neje, ani keď v jedálnom lístku vyzerá lákavo. Odcitoval by som Noru Mojsejvú, že sa ľudia nemajú nechať viete čo, ale nechcem byť vulgárny.

Zajtra nás čaká Belehrad, tak sa modlíme k autu, aby ešte potiahlo.