Ako sme nepochopili Albánsko a trčali v zápche

Blížim sa k bránam stovky rokov starej pevnosti v Bare. Naokolo sú údolia a neďaleko sa pestujú olivy. Svedectvo o cestovaní Konštantína a Metoda nachádzam aj tu v podobe obrovskej fresky.

Ráno sme sa zobudili v izbe horúcej ako skleník. Domáci mali v byte iba jednu klimatizáciu a okná našej spálne boli orientované na východ. Raňajšie slnko sa s nami nemaznalo a nepríjemne pripekalo od skorých hodín. Donútilo nás vyraziť do ulíc už o pol ôsmej. Pôvodne sme sa chceli doobedu iba vyvaliť na pláž, ale tým by sme urazili domácich, ktorí naliehali, aby sme navštívili lokálne historické pamiatky. Obzreli sme si teda starý hrad rovnako ako vyše tisíc rokov starý olivovník.

Konečne bol čas na Jadran. Na pláži sme zaplatili poplatok za ležadlá a postupne sme sa hádzali do vody. Prvý išiel Šimon, potom ja. Takto to fungovalo v pätnásť minútových intervaloch zo dve hodiny, pretože jeden z nás musel neustále strážiť veci.

Okamžite po kúpaní sme vyrazili do Tirany. Najprv sme prekročili hranice a potom sme už len stáli v zápche zo päť hodín. Spaľujúce slnko zohrievalo karosériu Clia ako konzervu a my sme ťažko trpeli. Naviac Albánci očividne prechádzajú autoškolou iba náhodne. Pruhy, zákaz predbiehania, či pustenie sanitky na miesto havárie im vôbec nič nehovorí. Nadávali sme ako choré vrany a bojovali so smädom. Miestni popri ceste predávali šteniatka a malé králiky. Nikoho nesúdim, je to ich kultúra, ale melóny by možno trpeli menej.

Toto je fotka z Tirany, lebo som fakt nemal čo fotiť.

Po hodinách všemožných kombinácii slovenských vybraných slov sme konečne dorazili do hlavného mesta. Vybalili sme veci, dali prať a zapli klimatizáciu. Šimon po šoférovaní v Albánsku prechádzal vlnou post traumatického šoku a z Tirany nechcel vidieť ani centimeter. Čo si budeme navrávať, poobedie strávené v pojazdnej mikrovlnke zanechali škáry aj na mojej duševnej pohode. Namiesto toho, aby som si svoj mentálny aj fyzický diskomfort jednoducho odfiltroval nejakou formou telesného násilia na Šimonovi, išiel som sa prejsť do obchodu po pivo. Našťastie sa tu všade dalo platiť eurami, nanešťastie tu nikto nerozumel yugo-slovensky. Nie že by som mal problém s angličtinou, ale už som si zvykol pri komunikácii s miestnymi vybrať sa tou ťažšou cestou. Ráno si to tu obzriem lepšie.

Večer sme vypli klimatizáciu aby sme neprechladli. Ráno som sa tým pádom zobudil prepotený, veď už o siedmej bolo dvadsať osem stupňov. Obliekol som sa a vybehol do centra. Pešo som to mal iba pätnásť minú,t no aj to stačilo aby som celý čas iba naháňal tieň. Neviem čo to tam mali za slnko, ale na koži som mal pocit, ako by ma poliali kyselinou. Centrum ponúkalo len málo nadšenia. Jedna mešita a inak kaviarne. Stred mesta okupovalo zopár výškových budov a obchodov, no miestnym to neprekážalo, aby si na každom kroku vychutnávali rannú kávu. Na rozdiel od architektúry oku poslúžil pohľad na krásnych ľudí. Neviem ako, ale každý vyzeral, ako by mal život pohromade.

Bol čas vyraziť do albánskej dopravnej katastrofy. Ostali sme prekvapení. V ostatných krajinách sme museli každú chvíľu zastaviť, aby sme čosi odfotili, ale tu v Albánsku nie. Tu mali len teplo, odpadky a arogantných vodičov. Ponáhľali sme sa kade ľahšie. Ponáhľali sme sa tak, že sme nezakúpili ani jednu magnetku a už okolo obeda sme dorazili na macedónsku stranu jazera Ochrid. Boli sme radi. Teploty dosahovali len dvadsať deväť stupňov, čo je už pre nás príjemný chládok a pri jazere sme mohli príjemne zrelaxovať.

Odpočinok sme aj potrebovali. Po príchode som musel s autom precúvať celú ulicu historického centra Ochridu, ktoré bolo stavané skôr pre záprah s jedným oslíkom ako autom. Negatívnu skúsenosť vykompenzoval miestny, ktorý keď videl, ako sa trápime, ochotne zavolal majiteľom nášho apartmánu a vyjednal, aby si nás do mesta prišli vyzdvihnúť.