Ako som videl východ slnka a jedol božskú zmrzlinu

Pot mi steká do očí pri každej fotke. Zúfalo vyhľadávam obchod s hocijakým chladeným nápojom a ani neviem, či je viac horúca zem, alebo lúče slnka. Sme v Mostare.

Naobedovali sme sa hneď po príjazde do mesta. Strom na parkovisku nám poslúžil svojim tieňom a my sme sa mohli slobodne venovať vyjedaniu cestovín s morkadelou z plastovej dózy. Navarili sme si ich ráno, aby sme v turistickom centre nemuseli míňať drahocenné marky.

V Mostare som sa ocitol už minulý rok a typické fotky mesta som už mal preto dávno za sebou. Rozhodli sme sa trošku poprechádzať a nájsť nové perspektívy Starého mosta. Ručička teplomeru sa vyšplhala na nepríjemných 38 stupňov a fotenie sa spájalo s bojom o holý život. Našu exkurziu sme preto po dvoch hodinách museli ukončiť a pokračovali sme ďalej. Našou ďalšou zastávkou bolo pútnické miesto kresťanov celej strednej Európy, Medžugorie.

Už po príchode sme lamentovali nad turistickou atraktivitou miesta. Okrem jedného chrámu, v ktorom sme sa Bohu poďakovali za to, že kostolu zakúpil klimatizáciu sme totiž nenašli skoro nič. Horúčavy pokračovali a my sme sa nutne potrebovali schladiť. Rozhodli sme sa preto okoštovať miestnu zmrzku. Na naše prekvapenie boli ceny priam nekresťanské. Cena kopčeka sa blížila dvojnásobku toho, čo sme zaň zaplatili v Sarajeve. Nuž, ceny boli azda vyššie, pretože sme boli bližšie k Bohu.

Okolie chrámu „zdobili“ desiatky obchodíkov so suvenírmi vyobrazujúcimi všemožné kresťanské idoly. Všimli sme si však aj také, ktoré mali s dobrou vierou len veľmi málo spoločné. Bez hanby predávali falzifikáty výrobkov známych značiek ako Adidas, Nike či dokonca Gucci, za blšákové ceny, tváriac sa, že sú to originály. Zárobok evidentne ľahko preskočil ideály férového obchodu.

Deň sme ukončili v národnom parku Hutovo Blato, ktoré je podľa turistických sprievodcov vychytenou ornitologickou destináciou. Zajednali sme si izbu v miestnom moteli, pretože v okolí vraj žijú aj vlky. Večeru sme si potom ukuchtili na plynovom variči hneď pred ubytovňou.

Prebúdzam sa do tmy. Beriem si fotoaparát a kľúče od auta a môžem vyraziť. Obloha sa pomaly farbí do oranžova. Prechádzam okolo turistu, ktorý pri ceste s výhľadom na jazero hrá na gitaru a víta slnko.

Pozorovanie vtáctva ma donútilo privstať si a oplatilo sa. Prvé lúče slnka sa odrážali od hladiny jazierka a rákosie sa ozývalo pohybmi jeho operených obyvateľov. V aute sa cítim ako Indiana Jones, ako keby som to tu objavil, ako by som bol úplne prvý človek, čo túto nádheru sleduje.

Na brehu jazera sedím úplne sám a živočíchy navôkol vydávajú rozmanité zvuky. V diaľke počuť múkať kravu. Jedno oko mám prižmúrené a druhé nacapené na hľadáčiku. Palec stláča autofocus a ukazovák je pripravený na spúšti. Už len čakám. Zrazu okolo preletí rybárik kráľovský a do vzduchu sa vynesú volavky. Toto ráno je dokonalé.

Keď som sa vrátil na izbu mohol som akurát budiť Šimona. Na rýchlo sme vypili kávu a vyrazili k hraniciam. Po ceste ma stihli ešte zastaviť policajti a vystaviť mi mastnú pokutu, toľko k low cost tripu. Malý hraničný prechod nás zdržal asi na hodinu a v horúčavách sme sa spoľahlivo uvarili. Prvé kilometre na černohorských cestách sme uviazli v zápche. Keď v tejto krajine prerábajú cestu, neodstavia počas prác len jeden pruh. Tu sa s tým nebabrú. Tu vyfrézujú celé kilometre cesty a potom stavajú. V totálnom prachu sme preto museli stáť asi hodinu, ešteže som ráno umyl auto. Počas tejto skúsenosti sme prišli k poznaniu, že Černohorci majú veľa kameniva, kruhových objazdov a hlavne času.

Prvé mesto, v ktorom sme sa v Čiernej hore zastavili bol Nikšič. Býva tam Šimonov kamarát Janko a my sme ho šli navštíviť. Prvé dojmy z mestečka boli zmiešané. Ako keby sa tam zastavil čas minimálne tridsať rokov dozadu, len budovy zostarli, atmosféra nie. Na ulici šantili deti, a podobne ako na Slovensku, vo výklenkoch blokov sídlili partie mladých. Google maps zrejme toto zákutie sveta príliš dobre nepozná a k Jankovej bráne sme nevedeli vôbec trafiť. Netrvalo dlho a boli sme nútení opýtať sa miestnych na pomoc. Oslovili sme náhodného chlapíka pred akousi kaviarňou. Povedali sme mu žiadanú adresu, na čo sa nás opýtal, koho hľadáme. Prezradili sme mu Jankove meno. Predstavte si, tento ujo Janka poznal a povedal nám, aby sme ho nasledovali. Spoľahlivo nás odprevadil až pred dvere Jankovho bytu, ten pán bol totiž jeho sused.

Dvadsaťpäť ročný Janko je, ako sa ukázalo pomerne kontroverzná osobnosť. Odmieta pracovať za smiešne peniaze vo svojej domovine, a preto cestuje do Spojených štátov, kde si vždy zarobí na pár mesiacov života v Čiernej hore. Tento mechanizmus fungoval vynikajúco, až kým ho pred nedávnom nevyhostili. Do USA totiž cestoval na turistické víza a imigračnej kontrole prišlo podozrivé, ako si jeden Čiernohorec môže raz ročne, na šesť mesiacov dovoliť turistické dobrodružstvá v New Jersey. Na noc ho údajne zavreli do cely, kde býval s hrozivo vyzerajúcim černochom a niekoľkými Mexičanmi. Táto skúsenosť ho vraj doviedla k myšlienke napísať rapový album.

U Janka doma sme strávili ešte zopár hodín. Súčasťou konverzácie boli nevhodné vtipy, ale aj otázky na život v krajine. Vedeli ste napríklad, že v Čiernej Hore sa platí Eurom?

Krajina nás po výjazde z Nikšiču začala naozaj baviť. Jej prírodné bohatstvo je neskutočné a často krát sme museli zastaviť, aby som mohol fotografovať. Večer sme zakotvili v prímorskom mestečku Bar, kde nás ubytovali Šimonoví známi. Ten pocit, keď sme sa po celom dni v horúčavách mohli zvaliť do vlažnej vody Jadranu pod farbami západu slnka bol jednoducho neopísateľný.