Ako sme v Sarajeve išli lanovkou a nadávali na pivo

Ráno v kempe bolo osviežujúce. Zobúdzam sa na zvuk budíka. Večer som odkvecol snáď pred desiatou. Sadám na bedničky od piva požičané z miestneho pohostinstva a natieram si krajec chleba. Ešte musíme popratať stan a môžeme vyraziť.

Na túto cestu som sa so Šimonom vybral bez väčšej prípravy. Preto je pre nás všetko prekvapenie. Máme tu myseľ novorodenca. Keď sme včera zháňali nocľah prefrčali sme okolo mestečka Jajce, o ktorom sme v živote nepočuli, aj keď by sme asi mali. Už z cesty sme videli, že to nebude žiadna Banja Luka. Toto miesto malo čo ponúknuť. Ráno to tým pádom bola naša prvá destinácia.

Auto sme zaparkovali priamo v centre a vybrali sa k atrakcii, ktorá ma pre Jajce najväčší marketingový potenciál. Mestom tečie rieka Vrbas, ktorá sa len pár metrov od mestských hradieb láme do úctyhodných, asi dvadsaťmetrových vodopádov. Jajčania musia byť na toto miesto nesmierne hrdý a pohľad na tú nádheru musí byť pre domácich výnimočným zážitkom. Vstup na vyhliadku stojí totiž osem konvertibilných mariek, čiže asi štyri eurá. To je na bosenské pomery poriadna pálka. Pohľad na obrovské masy vody padajúce hneď pred vami stojí za tu cenu, no preniesť sa cez pocit, že sme sa nechali chytiť do turistickej pasce nie je pre držgrošov ako sme my dvaja vôbec ľahké.

V tridsaťstupňovej horúčave sme príjemnú sprchu pri vodopádoch ocenili a pokračovali sme späť do mesta. Naše kroky smerovali voči jajčianskej pevnosti. Po ceste si nás všimol jeden z túlavých psov a spoľahlivo, ako vycvičený sprievodca nás uličkami historického mesta priviedol až do cieľa. Na vstupe sme ukecali predavačku lístkov, ktorej sme rukami nohami vysvetlili, že chceme študentskú zľavu, aj keď tá je len pre miestnu mládež. Angličtinu sme zavrhli a namiesto toho sa s okolím rozprávame radšej yugo-slovensky. Je to väčšia sranda a navyše, tak ako tejto tete, ľuďom občas dôjdu nervy a vyhovejú nám, aby sa s nami už nemuseli baviť.

Keď sme vystúpili na hradby, mestečko sme mali ako na dlani. Táto pevnosť musela byť nedobytná, pretože odtiaľto museli mať velitelia dokonalé informácie o pohybe inváznych vojsk v celom okolí. Prehliadku mesta sme zavŕšili krátkou exkurziou podzemného kostola, kde sme sa aspoň na chvíľu schladili.

Atmosféra celého mesta mala silný nádych minulosti. Zvykli sme si, že v Bosne si treba prestaviť hodinky o dvadsať rokov dozadu, ale tu sme sa cítili ako v stredoveku. Nemyslím to pejoratívne, kdeže, bola to atmosféra úplnej pohody. Milé kamenné uličky pôsobili komorne a človek ani nemusel zapojiť fantáziu na to, aby vedel ako Jajce vyzerali pred stovkami rokov. Toto nastavenie našich myslí dostalo poriadnu šokovú terapiu hneď ako sme vstúpili do supermarketu. Z feudalizmu sme boli za sekundu v kapitalizme a nevedeli sme, či sa z toho tešíme, alebo je nám tak konzumne bľuvno. Teraskovité záhradky a políčka nám pripadali také milé, sympatické, nie ako tie hnusné regály. Ale trochu sebareflexie. Keby nebolo obchodu, kde si za sekundu môžeme nakúpiť ovocie, domov sa vrátime bez zubov a so skorbutom.

Dostať sa do Sarajeva nám zabralo niečo vyše dvoch hodín a pol hodinka šoférovania v hlavnom meste mi zobrala asi dva roky mladosti. Bez škrabanca som to však dotiahol až pred bránu nášho apartmánu.

Vo dverách nás privítal majiteľ domu Emir (Šimon ho volá Emil), ktorý nás veľmi svižne uviedol do kontextu Sarajeva. Horlivo sa nás snažil nabudiť na fakultatívne výlety po meste, čím v nás vzbudil podozrenie, že to nehovorí zadarmo. Emilko však podotkol aj jednu veľmi užitočnú vec. Vlastne dve: len pár minút chôdze od nás možno okúsiť sarajevskú lanovku, rovnako ako aj ochutnať produkty pivovaru.

Keďže bolo skoré popoludnie a my sme už po ceste obedovali tuniakovu konzervu, vybrali sme sa na prvú aktivitu z Emilových tipov. K lanovke sme zbehli za sotva päť minút, kúpili si lístok a rovno nasadli do takého malého skleníka, ktorý tu volajú kabínka. Na rozdiel od okolia, bola stanica lanovky, ako aj samotný dopravný prostriedok tuti fruti vynovený. Kabínka nás vyviezla na vrchol hory, kde sa v roku 1984 konali zimné Olympíjske hry... Tu... v Sarajeve, ktoré je na úrovni Zadaru a počas obeda tu hrozí upálenie slnkom, tak tu sa konali tie hry.

Nie som športový nadšenec a na rozdiel od Šimona si nepamätám dejisko konania všetkých olympiád. Ja si pamätám akurát tú v Riu, aj to si už neviem, kde a kedy bola. Avšak spomínaný rok si zapamätám snáď už navždy. Totiž Bosniaci tento míľnik pripomínajú turistom na každom rohu. Človek by mal dojem, že sa azda konali včera.

Výhľad na mesto doslova z vtáčej perspektívy bol úžasný, domy vyzerali ako makety a autá ako mravce. Človek mohol slobodne pochybovať o význame svojej individuálnej existencie v rámci spoločnosti. Prechádzali sme sa kade tade až sme nakoniec nevedeli kde ideme. O radu sme preto požiadali okoloidúceho Surinamčana Afzala, ktorý nás ochotne doviedol k niečomu, čo mala byť akože olympíjska bobová dráha. Okrem toho nám stihol aj vyrozprávať svoj životný príbeh. Presťahoval sa do Holandska kde pracuje a popri tom sa oddáva cestovaniu po Európe na svojej motorke. Počas dobrodružstiev vraj navštívil aj Slovensko a asi najviac sa mu páčilo v Slovenskom raji.

Záver popoludnia sme sa rozhodli obetovať ľahkému spoznávaniu centra mesta, ktoré prekvapivo nie je v jeho strede. Nachádza sa na východnej strane polmiliónového mesta a opiera sa o rieku Miljacka. Jeden turistický sprievodca napísal, že Sarajevo je taký malý Istambul. A mal pravdu. Tak ako sa menili panovníci tohto mesta v priebehu stáročí, možno v smere z východu na západ pozorovať vývoj architektúry, takmer ako na časovej osi. Na začiatku vidno predovšetkým osmanský štýl, ktorý sa onedlho mení na štýl rakúsky a napokon socialistický. Mesto žije a aj keď som nikdy nebol v Turecku, cítil som sa ako by som tam prišiel.

O porciu čevapčiči a niekoľko pív neskôr sme prvý deň v mystickom Sarajeve zavŕšili v miestnom pivovare. Koštovali sme, ako sme koštovali, ale chuť sme z toho moku nedostali. Nuž, tí Bosniaci musia byť riadni pracanti, keď pijú takéto robotnícke pivo.

Druhý deň sme začali kultúrnou osvetou. Do obedu sme navštívili hneď tri múzeá. Mimochodom, v Bosne je platenie kartou jednoducho tabu, keď tu raz pôjdete, nabaľte sa cashom. Ako prvé sme si prezreli múzeum zločinov proti ľudskosti, kde sme sa oboznámili so zverstvami vojny, ktorá tu zničila životy ľuďom v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Uvedomenie si, že ľudia, ktorí tieto zločiny páchali stále behajú po slobode, možno práve okolo nás bolo mrazivé. Pohľad na každého štyridsiatnika sa spájal s myšlienkou, čo robil počas vojny a ako dopadla jeho rodina.

Nasledovali dve múzeá, ktorým by sme sa nabudúce určite vyhli. Prvým bolo múzeum Sarajeva, hneď pri mieste, kde vtedy v roku 1914 Gavrilo Princip stlačil spúšť, ktorá odštartovala prvú svetovú vojnu. Toto múzeum, okrem toho, že nás obralo o vzácnu hotovosť, ponúkalo iba jednu miestnosť s viac menej náhodnými artefaktmi histórie mesta. Druhé sklamanie na seba nenechalo dlho čakať. Pivovar, v ktorom sme sa včera oddávali pitiu vody s príchuťou chmeľu, ukrývalo v sebe múzeum, ktoré podobne ako to predtým, spočívalo iba v jednej miestnosti. Obsahovalo expozíciu farebných fotiek zamestnancov a zopár starých fliaš.

Obedňajšie horúčavy sme radšej prečkali na apartmáne a následne sme sa obrátili na mapovanie mesta pešo. Našim symbolickým cieľom bol olympíjsky štadión, na ktorý sme sa síce nevedeli dostať, ale aspoň sme po ceste objavili unikátnu bytovú zástavbu, ku ktorej patrila aj vlastná lanovka. Bolo to ideálne miesto na fotografické vyžitie, ktoré som si náramne užil a Šimon sa pozeral.

S dvadsiatimi kilometrami v nohách sme ešte obdivovali kultúrnu heterogenitu mesta a miestnu kuchyňu.