Ako sme v Chorvátsku pili pivo s Vínkom a v Bosne vodu z prameňa

Na stane prichytávam posledné háčiky a sadám si na barovú stoličku. Som spotený a po ôsmych hodinách strávených za volantom aj poriadne unavený. Hostiteľ Vínko nesie, odporujúc svojmu menu, dobre vychladené fľašky miestneho pivka.

Na spoznávaní Balkánu sme sa s kamarátom Šimonom dohodli už kedysi pred rokom. Odvtedy bol tento dvojtýždňový výlet zapichnutý v našich kalendároch. Obaja sme študenti, a teda cestovanie sa zo zásady nesie v znamení lowcostu. Prepravujeme sa Šimonovým obstarožným Reaultom Clio a na diaľnici jazdíme aspoň desať kilometrov pod rýchlostným limitom, kvôli spotrebe. Spávame v stane, alebo najlacnejších Airb&b a v kufri auta nosíme konzervy.

Po dlhých hodinách na diaľniciach bezútešného, rovinatého Maďarska a desiatkach kilometrov na chorvátskom vidieku sme dorazili k hraniciam s Bosnou a Hercegovinou. Slnko farbilo oblohu do nádherných farieb a my sme vedeli, že je čas nájsť si nocľah. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť ešte na území Chorvátska, predsa len, mali sme aspoň mobilné dáta. Nevediac kde zakotviť, rozhodli sme sa prihovoriť funkcionárom futbalového klubu dedinky Staro Topolje, ktorí tam viedli tréning mužstva. Po prelomení jazykovej bariéry, vďaka Šimonovej základnej znalosti nemčiny, nám starší pán dovolil v areáli ihriska prespať.

Vrátili sme sa k autu a s radosťou začali rozkladať stan. Netrvalo dlho a starý pán si v Šimonovi našiel najlepšieho kamaráta. Dokázali podebatovať o futbale a ja som získal unikátnu výhodu zahrať to na nemého. Táto črta charakteru sa ukázala byť kľúčová, pretože starší Chorvát nám toho chcel povedať naozaj veľa a najlepšie hneď niekoľko krát.

Našu návštevu s otvorenou náručou privítal aj klubový správca Vínko, ktorý neznalý cudzích jazykov, s nami komunikoval tým najuniverzálnejším z nich, alkoholom. Trvalo len pár minút, kým z chladničky vyslobodil orosené fľašky sponzorsky darovaného piva a pridal sa do debaty. Rýchlo sme zistili, že Chorvátština je Slovenčine príbuzná až tak tretím, alebo štvrtým pokolením a kognitívna funkcia tohto jazyka sa pre nás scvrkla na minimum. Vínkovi to však nebránilo komunikovať s nami o jeho sexuálnych frustráciách s kadenciou slov podobnou Eminemovi.

Príjemný večer zavŕšila návšteva starostu a my sme šli spať úprimne ohúrení chorvátskou štedrosťou.

Ráno sme sa už nevedeli dočkať Bosny. Na hranici sme strávili niečo vyše pol hodiny a už sme sa rútili dobrodružstvu vpred. Našou prvou zastávkou mala byť Banja Luka. Druhé najväčšie mesto krajiny, ležiace neďaleko jej severných hraníc. Cestou tam nás doslova ohromilo množstvo opustených domov oblasti Republika Srbsko. Mali sme dojem, že bývalí obyvatelia sa na domy skutočne vykašľali zo dňa na deň. Sme si dobre vedomí, nie až tak dávnej vojny, ktorá regiónom otriasla, no vidieť dedinky duchov naživo nás trochu dostalo.

Neviem, či ste už vy, milí čitatelia, o Banje Luke niekedy počuli, no ja nie. A keď sme tam prišli, pochopil som prečo. Nie, že by som mal nejaké prehnané očakávania, to ja nemám nikdy, ale toto mestečko bolo pre mňa telom takej príjemnej všeobecnosti. Videli sme tam kostol, videli sme tam mešitu. Vrátili sme sa do deväťdesiatych rokov a kúpili sme si napálené CD Guns N‘ Roses, ktoré nám samozrejme vôbec nefungovalo. Suma sumárum sme mali mesta po dvoch hodinách, tak akurát a vydali sa ďalej. A dobre, že sme tak urobili.

Len pár kilometrov po výjazde z mesta sme sa ocitli v zázračnej krajine. Cesta viedla hlbokým kaňonom vyhĺbeným tyrkysovou riekou Vrbas. Cesta bola evidentne vytesaná do skaly a my sme museli niekoľkokrát zastavovať, aby som si tu nádheru mohol vyfotiť. Značky popri krajnici nás naviedli taktiež k starému mlynu na rieke Krupa, ktorá bola síce zelená, ale od slovenského Krupu pri sebe nemala zbraň. Naviac, poruke bol aj prameň pitnej vody, vďaka ktorému sa z nás na prudkom slnku nestali uhlíky.

Bosnianske údolia sme si užívali ešte hodinu, kým sme konečne narazili na miesto odpočinku (avšak nie posledného). Pri malom kostolíku, ktorý sa pozerá z výšky na rieku hadiacu sa skrz zalesnené skaly sme sa miestneho opýtali, či si môžeme na trávniku rozložiť stan. Po odobrení netrvalo dlho, kým sme položili základné kamene nášho bydliska. Avšak dostali sme sa do nemilosti miestneho staršinu, ktorý nás veľmi rýchlo oboznámil s našim odchodom. Nastal preto čas na ústup a do niekoľkých minút sme zo situácie doslova vycúvali.

Nevadilo nám to. Voziť sa ďalšiu hodinu prírodnými zázrakmi Bosny? Ďakujem, prosím si. Ani som nám nezapol navigačku, veď ideme na Sarajevo. Tento prístup sa ukázal byť správny. Postupne sme sa dopracovali k mestečku Jajce, čo je ako vajce, len úplne iné. Ale o tom potom.

Večer sme teda zakotvili v autokempe, ktorý nám prišiel pod ruku viac než vhod. Síce naši susedia zrejme lamentujú nad našou heterosexualinou, ale aspoň tu majú pivo.  

Na záver by som rád reflektoval na neporiadok a všadeprítomný bordel. Počas celej jazdy sme boli obaja v úžase z miestnej prírody, no aj z prístupu ľudí k nej. Parkoviská, kde môžu turisti zastať a kochať sa výhľadom, sú preplnené odpadom a pri bližšom pohľade si človek všimne, že oproti tomu, čo je v riekach, sú tieto odpadky len špička ľadovca.