Ross, Joey, T-Rex a Milka

V nedeľné ráno sa zobúdzame v malej izbičke s neveľkými plánmi na deň. Vypotácame sa z postele a mierime na stanicu prímestského vlaku pešo, ako keby sme v Jersey City žili už roky. V malej kaviarni si objednávam žemľu s volským okom a pofidérnu kávu. Dokončím raňajky a po prvom hlte kávy tú žbrndu hádžem do smetí. Deň sa môže začať.

S parťáčkou Noelle máme dnes v pláne obehať miesta známe zo sitcomu Priatelia. Lenže vonku je hrozne teplo a dusno, a tak volíme alternatívu. Poludňajšie horúčavy sa rozhodneme stráviť v Americkom národnom prírodovedeckom múzeu. V tom, v ktorom Ross pracoval. V tom, čo tam majú tie dinosaury.

Od zastávky vlaku, na ktorej sme v New Yorku vystúpili je to k múzeu ešte štreka. Pri prvej príležitosti si so sebou zoberiem normálnu kávu, a potom sa už len kochám okolím. V meste život nikdy neutícha a ulicami sa šíri zvuk sirén. Všade sa niekto niekde ponáhľa, len my nie.

Keď k múzeu konečne dorazíme, sme nadšení a expozícii sa nevieme dočkať. Postavíme sa do radu na vstupenky. Pred nami stoja desiatky turistov, ale nevadí nám to, aspoň sme v chládku. Keď sa dostaneme k pokladni príjemne nás prekvapí, že vstupné je dobrovoľné. Pri pulte síce visí pasívne agresívny banner upozorňujúci na odporúčanú cenu lístka, no my sme študenti, a tak to zrežeme na polovicu.

Budova múzea má asi päť poschodí a aj keby sme chceli, za celý deň by sme nedokázali vidieť všetko. Volíme preto priority. Naše prvé kroky vedú k výstave vtákov. Chcem totiž zistiť na aké druhy si mám dať počas svojho pobytu v Novom Anglicku pozor. Pokiaľ radi fotíte prírodu, najlepšie je začať s fotografiou vtáctva. Operence sú totiž všade naokolo a je pomerne jednoduché nájsť rôzne druhy, hoc aj na jednom mieste. Vo vitrínach sú všelijaké exponáty od tých najmenších až po vtáky vskutku obrovské, chýba tam hádam už len pán Donald.

Medzi jačiacimi deťmi, ktoré netušia, čo v múzeu vlastne robia a chcú ísť akurát tak domov sa pomaly prekľučkujeme k sekcii dinosaurov. Je to pochopiteľne najatraktívnejšie oddelenie múzea. Privíta nás kostra obrovského titanosaura, ktorého telo sa ťahá troma miestnosťami a ja som okamžite v eufórii. Míňame všelijaké príšery, od triceratopsov, obrovských korytnačiek aj pterodaktilov až k majestátnej, hlavnej postave celej show: Tiranosaurovi Rexovi. Z exponátu som tak uchvátený, že sa k nemu musím vrátiť viac krát a predstavujem si, že si zahrám hlavú rolu v najbližšom pokračovaní Jurského Parku.

Z múzea vychádzame unavení a hladní, asi ako ten T-rex. Vo food trucku si od Inda objednáme akúsi variáciu Philly Chees Steaku a utekáme sa usadiť na trávnik v Central parku. Sme unavení, chorí a našou primárnou potrebou sa stalo zbieranie servítok z rôznych podnikov, aby sme si mali do čoho fúkať soplíky.

Ani počas obeda moja vášeň pre fotku neutícha a popri jedle v tráve naháňam drozdy a škorce.

Fontana di-sappointment

Našou ďalšou zastávkou je fontána Cherry Hill. Tou sa podľa internetových zdrojov inšpirovali tvorcovia Priateľov, keď hľadali fontánu pre známe intro seriálu. Po ceste stretávame rôzne druhy ľudí. Partia korčuliarov si tu dokonca usporiadala mini promenádu a s netriezvymi výrazmi tváre tancujú na kolieskových korčuliach všelijaké choreografie. Hodnotím, že New York je zrejme jedno z najlukratívnejších miest na pozorovanie ľudí. Ak by som tu žil a každý deň v roku si zapísal jednu zaujímavú postavičku, zaručene by som mal materiál na novú sériu Pokémonov.

Po ceste k fontáne sa ešte niekoľkokrát zastavíme pri jazere, ktoré sa doslova volá The Lake. Na jeho hladine vidno množstvo korytnačiek civejúcich z vody a asi rovnaké množstvo lodičiek s cestujúcimi rochniacimi sa v popoludňajšom slnku.

Keď konečne dorazíme k fontáne, sme trochu sklamaní. Nielen, že takmer vôbec nepripomína fontánu zo seriálu, ale je aj špinavá a málokto by sa v nej vykúpal, aj keby mu platili ako hercovi. Naviac nám do nosných dierok bije pach ako na jazdiarni. Navôkol postávajú polomŕtve kone v záprahu. Z úst im prúdom tečú sliny a pôsobia dehydratovanie. Ich pohoničom to zjavne nevadí a rovnako ani turistom. Pod chvíľou pri nás zastaví rikša s duniacim reproduktorom, v ktorom dookola hrá znelka spomínaného seriálu a šofér trojkolky káže svojím klientom aby pred fontánou skákali, ako Chandler či Joey. Klienti predstierajú nadšenie, no vo vnútri vedia, že to, že fontána za nimi má od tej seriálovej ďaleko asi ako Andrej Babiš od Dalajlámu, spozná aj ich stará mama.

Nepoľavujeme a putujeme americkou metropolou do štvrti Greenwich. Už od začiatku sa nám v nej obom ohromne páči. Keď prechádzame okolo českej reštaurácie Doma na rohu, cítim sa dokonca ako v Brne. Ulice sú pomerne tiché a ani ľudí tu nie je až tak veľa. Po ceste sa najprv zastavujeme pri bloku, kde podľa seriálu bývala Phoebe. Ale vzhľadom na to, že v samotnom seriáli sa zábery na jej bytovku príliš nevyskytujú, sa nedá hovoriť o bohvie akom srdcervúcom zážitku. Ten na nás čakal až na rohu ulíc Bedford a Grove street. Na chodníku okolo hlavného dejiska seriálu, pri budove, v ktorej bývala Monica, Rachel, Joey a Chandler sa to hemžilo fanúšikmi a na selfie pred svetoznámou fasádou sme museli dokonca chvíľu počkať. Zážitok to však bol neopakovateľný.

Po ceste na byt sa ešte s radosťou zastavujeme na pizzu, ktorou je New York známy a cez okno malej reštaurácie pozorujeme pouličný bizár. Hviezdou je najmä chlapík, ktorý sa po vonku premáva s papagájom na ruke, ako keby sa nechumelilo. Tesne druhé miesto obsadzuje dvojička známej košickej bezdomovkyne Milky.

Je čas ísť

V nasledujúce ráno bol čas nasadnúť na vlak a vrátiť sa naspäť do Mainu. Spoj opúšťal stanicu Pennsylvania Station skoro ráno a my sme z apartmánu vyrazili s predstihom, ako keby sme cestovali lietadlom.

V New Yorku sme čosi pred ôsmou. Inak preplnené ulice teraz zívajú prázdnotou. Nezastaviteľné mesto, ako keby sa konečne zastavilo. Všade je ticho. Prázdne ulice opantané mrakodrapmi pripomínajú údolie kaňonu a atmosféra mi mrazí krv v žilách. Vákuové ticho, nikde nikto. Odrazu sa z pomedzi budov vynára požiarnické auto a mne to celé príde ako spomalený záber.

Na stanici čakáme na odchod vlaku približne hodinu. Na informačnej tabuli sa objavujú informácie o nástupištiach všetkých vlakov. Teda až na ten náš. Keď konečne nastane čas odchodu zvolá všetkých cestujúcich nášho vlaku do radu entuziastický pracovník železnice. Ukáže nám náš „gate“ a popri čakaní zabáva cestujúcich všelijakými komentármi. Vysvetľuje, že pokiaľ človek každého na svete berie, ako by to bol CEO, nemusí sa pretvarovať a prirodzene rešpektuje všetkých rovnako.

Nasadáme do vozňa úrovne economy a ja sa len zamýšľam nad tým, ako by naši dopravcovia by mali ísť ku svojím americkým kolegom na školenie o tom, ako vyzerá komfort.