Ako som šiel do hôr autom a na most výťahom

Po dobrodružstvách veľkomesta sa moja hlava dožadovala doplniť vitamín prírody. Tej je v štáte Maine požehnane a je nádherná. Pri pohľade na močaristú krajinu mi príde domovina Stephena Kinga nedocenená, pretože sa o nej nikde nikdy nehovorí. Rozhodol som sa jej venovať preto aspoň ja svoju ctenú pozornosť.

Ako destináciu na víkendový pobyt som si vybral národný park Acadia. Ten sa rozprestiera na území ostrova Desert Island. Z Biddefordu tam trvá cesta približne tri hodiny smerom na juho-východ. Dominantou celého parku je jeho najvyššia hora Cadillac mountain.

Cestu som si poctivo odšoféroval a nemohol som sa dočkať všetkej flóry a fauny, ktorú v parku stretnem. Hneď po príjazde do parku mi však náladu mierne skrotila cena vstupenky. Áno, do národného parku si v Amerike musíte kúpiť lístky. Pre jedno auto stojí lístok tridsať dolárov na sedem dní. Ale ak si myslíte, že si ho môžete kúpiť len na jeden deň a ušetriť tak svoje študentské petrošekely, mýlite sa. Nuž, za zážitky sa platí.

Turistika pre dôchodcov

Ako prvé som si chcel prechodiť zjazdné cesty najprv autom, aby som mohol napokon vyhodnotiť, ktorá túra bude najkrajšia. Po chvíli jazdy ma zaujala dopravná značka s nápisom Mt. Cadillac ukazujúca na perfektnú asfaltku. Samozrejme som odbočil.

Po tom, ako som takmer päť mesiacov tohto roka strávil cestnými radovánkami na islandských cestách, z ktorých boli aj tie hlavné pokryté asfaltom len z polovice, som ostal v šoku. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa po štvrť hodine jazdy ocitol na vrchole hory. Američania teda vedia ako na turistiku. Očakával som, že si ten výhľad aspoň vydriem, veď ani na Snežku som nešiel lanovkou. Ale nie, jednoducho som vystúpil z auta a bol som tam. Krajina mi ležala na dlani a vo výške pol kilometra nad morom som inhaloval horský vzduch s príchuťou výfukových plynov.

Výhľad to bol nádherný, to netreba popierať. Okolie ostrova je totiž veľmi členité. Hladinu oceánu zdobia drobné ostrovčeky posiate zeleňou a vodu brázdia všakovaké plachetnice. Všetko má však svoje medze a to platí aj pre moju toleranciu ázijských turistov so selfie tyčami. Medzi nich sa sem tam priplietla aj nejaká tá nevesta so ženíchom či družičkou. Ale im sa ani nečudujem, že sa sem prišli odfotiť. Veď autom si tu kľudne mohli odskočiť aj od svadobnej hostiny.

Vzdávam sa v polovici

Výprava pokračovala pátraním po naozajstnej túre. Moju pozornosť zaujalo jazero Lake Jordan. Na parkovisku som urobil zopár kolečiek a mohlo sa vyraziť. Jazero ma zaujalo hneď z prvej. Nie len že bolo nádherné, ale do desiatich minút som natrafil na zelené žaby a dokonca sa okolo mňa motal aj had! Po ceste okolo brehu jazera som pozdravil aj veveričky naháňajúce sa medzi stromami. Netrvalo dlho a pochopil som, že okružná túra asi nebude len dva kilometre ako sľubovala informačná tabuľa a v polovici cesty som sa rozhodol to otočiť.

Späť na parkovisku som si v giftshope zakúpil tričko s názvom parku, aby som aspoň vyzeral, že som dobrý v turistike.

Návštevu Acadie sme zakončili v oblasti, ktorá je vraj jedna z najlepších pre pozorovanie vtákov. To je možno pravda, ale ja to nemôžem potvrdiť. Hneď po príchode som vyfasoval desiatky štípancov od komárov a rýchlym krokom som sa porúčal späť do auta.

Spoznávam miestne ďatle

Ubytovali sme sa v drobnom domčeku uprostred ničoho, asi hodinu od parku v dedinke Blue Hill. Domček bol útulný a napriek svojim rozmerom mal všetko čo si človek môže priať. Teda okrem kúpelky. Záchod a sprcha boli vonku. To by nebol problém, ibaže v okolí sa často potulujú medvede. Chvalabohu nás nezjedli.

Najlepšie na celom Airb&b bola okolitá príroda. Najkrajší zážitok prišiel ráno. Vyšiel som na vonkajšiu terasu, aby som mohol pozorovať vtáky. Rozhodol som sa odfotiť ďatľa, ktorý lietal navôkol. Zaostril som naň a on sa postupne z konára na konár posúval bližšie a bližšie ku mne. Nakoniec bol odo mňa sotva na desať metrov. Ako by som tam ani nebol.

Vstupujem na súkromný pozemok

Po raňajkách bol čas ísť domov, ale výlet sa nekončí, kým nezaparkujete pred domom! V dedine, v ktorej sme strávili noc, sme podľa odporúčania domácich navštívili lokálnu pláž. Tá je síce súkromná, ale že vraj túto skutočnosť treba smelo ignorovať, lebo aj tak tam každý chodí.

Keď sme vystúpili z auta výhľad nám vyrazil dych. Panenská príroda vypĺňala celú scenériu a rané ticho upevňovalo komornú atmosféru. Voda bola kryštálovo čistá a kamene na dne hrali farbami. Netrvalo dlho a našiel som si objekt záujmu pre svoje fotky. Po kamienkoch pláže pobehoval maličký kulík. Tieto vtáky som sa pokúšal vyfotiť už na Islande, ale tam boli zvieratá o poznanie divokejšie a plaché. Tento špunt bol na ľudí zjavne zvyknutý a vôbec sa ma nebál.

Spoznávam miestnu históriu a pijem ľadový čaj

Cestou domov sme sa spontánne zastavili pri krásnom moste Penobscot Narrows Bridge. Pod spontánne myslím, že ja som si ho chcel vyfotiť a šoférka Noelle musela zastaviť. Na drobnom parkovisku sme narazili na informačnú tabuľu, ktorá nabádala k návšteve prekrásnej stavby spoločne s neďalekou vojenskou pevnosťou z devätnásteho storočia Fort Knox.

Do jednej z veží mosta sa dalo dokonca výjsť výťahom a ja som pochopiteľne neodolal. Nikde na svete niet vyššej vyhliadky z mosta ako tu. Veža je vysoká skoro ako Eiffelovka a vyššia ako Socha slobody. Výhľad bol podľa očakávania: dychberúci. Cez okno som mohlo vidieť dokonca aj horu Cadillac, symbol svetovej turistiky. Najviac ma však bavilo pozorovať drobné autá jazdiace po moste, mohol by som sa na ne dívať aj hodinu.

Po exkurzii mosta aj pevnosti bol čas dať si good ol‘ southern sweet tea, moja múza zo študentských čiast v Severnej Karolíne, a vyraziť na cestu domov.