Po príchode z Islandu späť do domoviny na Slovensku som bol očarený. Ani som si neuvedomil, ako mi tie mesiace chýbala zeleň. S príchodom jari prichádzajú aj sťahovavé vtáky. Ako ste si možno v mojom portfóliu už všimli, fotografie prírody ja môžem. Preto som sa vybral do chránenej oblasti Senné na východnom Slovensku.
Budíček mi zazvonil o piatej ráno a zaspatému sa mi podarilo nasadnúť do auta niečo pred šiestou. Čakala ma približne hodinová cesta. Jazdu som si užil, pretože v nedeľu ráno ešte každý sladko odpočíval, a preto som nemal veľa motorizovaných konkurentov.
Po príjazde do parku ma privítala symbolická vstupná brána s nápisom Bird Paradise. A že to veru vtáčí raj bol. Okrem toho to bol aj raj komárov a ja som bol tak super vybavený, že som si zabudol repelent. Síce bola skorá hodina ale všetok hmyz dostal chuť na obed zdarma. Popri chôdzi som sa oháňal rukami, nohami a šiltovkou. Defenzíva skončila drvivou porážkou. Komárov bolo tak veľa, že som si ani nemohol vymeniť objektív aby som vyfotil okolie, pretože by ma pravdepodobne zožrali zaživa.
Okolitá príroda ma privítala všade prítomnými volavkami, bocianmi, trasochvostmi žltými a mnohými ďalšími druhmi vtáctva. Pri prechádzke som obdivoval aj množstvo hmyzu, ktoré ma nechcelo zjesť. Obrovské vážky ma nechali na pokoji, pretože ako sa už na jar patrí, venovali sa skôr manželskím záležitostiam.
Úkryt pred doobedňajšou horúčavou som našiel vo vyvýšenej pozorovateľmi. Nikdy som si toľko nevážil pavúky. Ich siete vypĺňali snáď každý výklenok vyhliadky a ja som bol rád, že sa za prírodnými sieťkami proti hmyzu môžem schovať. Po ceste k odpočinku som bol obklopený kríkmi a vnímal som iba zeleň. Po výstupe na vrchol vežičky som ostal ohromený. Predo mnou sa rozprestierali rybníky posiaté vtáctvom. Ak poviem, že tam bolo zo tri sto vtákov, tak som ešte skromný. Bolo to ako žiť pred tisíc rokmi. Hojnosti komárov a všakovakého hmyzu si na rozdiel odo mňa užívali kapre, ktoré veselo vyskakovali z vody. Na oblohe sa preháňali káne a volavky.
Na fotografie som mal so sebou svoj najdlhší objektív. Ten má na najvzdialenejšom konci len dve sto milimetrov a to mi veru nestačilo. Cvakol som zopár fotiek, ale nedá sa hovoriť o žiadnom úspechu. Vtáctvo som teda radšej pozoroval len tak, s ďalekohľadom. Môj zážitok mi rázne skazila nepripravenosť a celý dobodaný som sa po sotva dvoch hodinách rozhodol pre ústup. Z môjho výletu však vyplynulo ponaučenie. Prípravy nikdy nie je dosť. Na druhú stranu mám aspoň dôvod sa do Senného zase vrátiť.
