My 2020 Davis Cup experience

New tennis season is here and the games are finally starting to steer their locations towards eastern Europe.

I took all my gear and drove to Bratislava to cover the Davis cup qualifiers between the Slovak tennis team and the one of the Czech Republic. I tried my best to cover this event visually and in text. Here is how I did it.

Filip Polašek, 8th best doubles player in the world.

I missed out on the first of four matches that took place over the course of this event together with the after-game press conference so I was in time debt from the very beginning of this two-day gig.

Finally, I found a place to park and literally rushed my way into the photo pit. I was pleased to see that one of my photo reporter pals from Brno was working there with me. It was one of those moments when you keep meeting the same person at different events, but it isn’t until you both find yourself out of your comfort zones that the silence breaks.

Andrej Martin, slovak tennis player.

I was eager to grab some decent shots right from the beginning. I wanted to be ready to send them to my editor right after the match.

The last time I shot tennis was about three months ago though and I found myself in a position of struggle for a while again. I couldn’t for the life of me grab a shot that would show any kind of emotion.

I thought to myself that I can always just send a plain text announcing the match results and it calmed me down for a little bit, but I couldn’t escape that “come on Tomas, dammit!” phrase in my head.

Andrej Martin celebrating a point he scored over Jiří Veselý.

When I finally grabbed a usefull image I quickly ran it through a rough edit on my computer and wrote a short headline in advance to go along with the photo. I admit there was a bit of black magic and blind forecasting involved, but I wanted to be ready and I could always rewrite it. After I had everything sat I could continue shooting in an attemp for a better shot.

Lukáš Rosol, czech tennis player.

Since I was not only shooting but also attempting to build a written story from the event I had to run into the newsroom right after each game. There I edited my photos in about fifteen minutes, then took my computer and ran to a press conference.

I always headed straight to the first row of seats with my laptop in one hand and a 70-200 millimetre lens in the other, just in case something happens.

Jiří Veselý looking at czech tennis team after scoring a point.

The minute I sat down I opened up my laptop and quickly collected any interesting quotes those players and captain say. After that, it was time to make another run for a good spot in the photo pit.

Filip Polašek and Igor Zelenay.

I repeated this process about three times. Then it was over and I was expected to turn in a full story. That would have been hard to do for me after a long day of work, but thankfully I was clever enough to pre-make a story from the previous day, and I just kept adding new layers to that story over the course of the second day.

Still, I left Bratislava at about midnight and returned to Brno completely brain dead at about 2 am.

I would do it all again in a heartbeat though.

Andrej Martin returning a 204 km/h serve from Lukáš Rosol.

Jiří Veselý, czech tennis player.

Andrej Martin.

Jiří Veselý, celebrating a total victory of the czech team at Davis cup qualifiars.

Andrej Martin.

Slovak tennis team.

My 2019 in pictures

Former president of Slovakia, Andrej Kiska.

People in Prague light up candles in remembrance of Jan Palach, a student who set himself on fire fifty years ago as a form of protest against the Soviet occupation of 1968.

Man in a costume, hiking in High Tatras.

Protesters in Vienna call for the resignation of Omar al-Bashir, a Sudanese dictator ho has been at power for thirty years. He was deposed in a coup later this year.

The first female Slovak president Zuzana Čaputová at her campaign rally before her final victory.

People in Brno remember Jan Kuciak, a Slovak journalist who was brutally murdered together with his fiancé exactly one year before this meeting.

A skyscraper in Vienna.

Since not many Czech hospitals provide wifi, Jakub is left to use data on his phone. Domestic cellphone service providers though, don't offer an unlimited data plan. Law graduate Jakub decided to take action and is now leading a project named Unlimited, where he is trying to negotiate with industry giants like T-Mobile or Vodafone, for a better offer.

A Game of Thrones star Carice van Houten walking down the red carpet at a world premiere of The Glass Room in Brno.

Presidential elections in Slovakia were held on March 16th 2019.

World-famous sociologist Thomas Ericson holding a class on social overheating at university cinema Scala, Brno.

The new dean of the faculty of social studies of Masaryk University, Stanislav Balík.

3500 protesters gathered in Brno in April, to take their stand towards a new ministry of justice Marie Benešová as she represents a threat to an independent judiciary system in Czech republic. She can be dangerous as she is rather obedient to Andrej Babiš, Czech prime minister who was accused of machinations with EU funds. The accusation has been later withdrown.

A man getting arrested at a fascist demonstration in Brno.

Ladies at a window watching a protest unwrap in Brno.

Fascists with torches marched through Brno on May 1st.

Anti-fascist protesters in Brno.

Parents gather to raise awareness of the need for environmental protection.

Czech public rose up to march for independent judiciary system, in May. The people called for a resign of the prime minister Andrej Babiš and the minister of justice Mária Benešová.

A lovely morning at a bird sanctuary in Senné, Slovakia.

Title photo of my longform story about drought in Slovakia.

White storks’ nest.

Statue of Franz Kafka in Prague,

A song thrush collecting worms.

A shop in Banja Luka, Bosna and Hertzegovina.

Random trash in Bosnia and Hertzegovina.

Jajce, BIH.

Cable in Sarajevo, BIH.

A cable car lift at a big apartment building complex in Sarajevo, BIH.

A cemetary in Sarajevo, BIH.

Mostar, BIH.

Sun rise at Hutovo Blato national park, BIH.

Nikšič, Montenegro.

Skadar Lake, Montenegro.

Ladies shading from the morning heat in Tirana, Albania.

Lake Ochrid, Macedonia.

Old men playing chess in Belgrade, Serbia.

Rudo Tower, Belgrade, Serbia.

Zepter Tower in New Belgrade, Serbia.

Slovak tennis player Andrej Martin defeats his Swiss opponent in a Davis Cup match.

High school students skip school as a part of the Fridays for future movement activity in Košice, Slovakia.

Martina Kušnírová, who’s daughter has been murdered together with her fiancé, an investigative journalist Ján Kuciak, speaks at a rememberence event in Košice.

People in Brno demonstrated against the current Czech prime minister Andrej Babiš in September 2019.

Truth, and love will win, says the T-shirt of a protester in Brno.

96th Peace Marathon in Košice, the oldest marathon in Europe.

Football fans in Brno.

Governor of the South moravian region in Czech republic, Bohumil Šimek.

Dominic Thiem.

Dominic Thiem wints the ATP 500 tournament in Vienna.

A quarter of a million people gather in Prague to protest against the Czech prime minister Andrej Babiš. The protest had a symbolic meaning as it was at this place exactly thirty years ago where the protests which led to Velvet revolution were held.

My first ATP tournament

I have discovered my love for tennis just a couple years ago, but since, it skyrocketed into addiction. At one point I was watching a grand slam tournament and thought to myself, why am I not a part of this?

I put some thought into this idea, that in fact, I could get into tennis photography. Why not? I have experience as a photographer, I could do this. But how? What am I going to show to a client? Pictures from hockey? I decided that I might need a portfolio first.

„Tennis matches in Slovakia 2019“ filled the Google search bar on my phone whilst Naomi Osaka attempted a second service against Coco Gauff on the TV screen. A set of Davis cup matches between Slovakia and Switzerland popped up. It took me around two seconds to contact a sports editor of one of the national newspapers to give me a green light on the media back up. He agreed that I can photograph the event on behalf of the paper. Shortly after, I practically bombarded the press office of Davis cup with my emails, application and phone calls. This was all very last minute because the accreditation process was de facto over. Thanks to the very sweet lady in charge of photo pass, I got in.

Davis Cup.

I enjoyed those two days spent on clay a lot. I got my photo published in a newspaper and I called it a relative success, but it just wasn’t enough for me. I needed, in fact, I craved more tennis experience. I was shocked because I have photographed sports before and I never got hooked to the genre as much. Furthermore, it turned out that an ATP tournament in Vienna is on the waiting list of the season. Repeating the process with the sports editor, who couldn't care less about an event hosting zero Slovak tennis players, but was too nice to turn me down, I applied for accreditation.

I had to struggle a bit since I don't own a press ID card, as I’m not a strong believer of paying for it a lot of money. But eventually, I got in with my CV. I will tell you, there is nothing like receiving an ATP photo pass with your face on it when you are a diehard tennis fan.

A photo bench at the Erste Bank Open in Vienna.

I stayed at my uncle's apartment in Vienna and was lucky I could spend the whole week at the tournament without extra expenses. Now, travelling to the stadium turned out to be a bit of an adventure as I had to sit on the chairs of various public transport vehicles for about an hour each way, but what the hell, I read a book for once.

When I arrived at the press centre in the Wiener Stadthalle I almost didn’t have a place to sit, because it was fairly crowded. I was also a bit stressed out, I have been in many places like this, don’t get me wrong, I have worked for a newspaper for quite some time now. But I really wanted to make a good impression at my first tournament. I picked a place to sit and quickly got my cameras ready. I didn't know what the light conditions are going to be like. So, I made a safe decision on the 24-70 and 70-200 lenses and took off to shoot my first match.

Diego Schwartzman.

My experience from the Davis Cup has proven to be quite handy because now I could at least get the tennis ball in almost every shot I take (Yes that was a detail to master). I have struggled with the sharpness of my images though. It took me two days until I learned how far I can push the limits of my camera and find the right depth of field to make any good shots.

Even though the newspaper printed on my press pass probably didn't even check my shots I kept dropping into our shared google drive folder, I tried to make this whole week into my personal workshop of fast journalism. I did my best to compete with the speed of news agency photographers and have my pictures edited by the end of each match if possible.

Now, that sounds like an impossible task, but it’s a fairly common practice in news photography. I have published photo stories from a protest from my phone before the event actually ended in the past, but the amount of footage I’ve gathered here was incomparable.

Over the course of the week, I’ve developed multiple routines that have helped me become super fast.

Around 10 000 people watched as Dominic Thiem served in Wiener Stadthalle.

In-camera photo selection

When I was shooting the Davis cup, I sat in a special photo booth, with benches and a short fence in front of me. So when I had my laptop placed on a bench the whole time, no one ever noticed. I would just swap the cards from my camera to the computer and edit my photos while players attempted to serve, or during a break between the changes of the serve.

My situation at the ATP was very different as the photography bench was inside the court and the space was fairly limited. Trust me, it felt like on a morning bus there. So, what I turned out doing something I never ever do: deleting pictures in my camera. I realized, that since I wouldn’t have much time to run through the photos, I had to sort them out while shooting. So, every time the game stopped for a second, I chimped over the screen and deleted all the pictures lacking a ball in them. This simple habit saved me a lot of time in the final editing process. Plus, I didn’t drown my Lightroom in tons of RAWs.

Dominic Thiem.

A crowded photo bench in Vienna.

The next habit I’ve adopted from the other photojournalists at the event. I specifically paid attention to the photographers from news agencies, because they had to be the fastest of all. So, what I ended up doing was always returning to the newsroom after the first set, quickly selecting, say, ten photos and editing them on spot. I have then transferred those images into my phone and google drive, so I was ready to share them on my Instagram the minute the game has ended.

If it was possible, I always put a new card in my camera. This was very helpful, in the case of the picture below, which I thought was very important. In fact the only photograph I needed from the second set. I used the wifi feature in my D750 to download the picture of Matteo Berrettini celebrating his victory into my phone. This process would take much longer if I've had 300 images on my card because I would have to import all the thumbnails to my phone since that's how the app works.

What helped me to increase my work efficiency was also a realization of how small is the number of photos I actually needed to tell the story of the match. I thought “Nobody will use more than fifteen images of the same game for anything. No one has room for them.”

Matteo Berrettini..

Dominic Thiem has celebrated his great victory as he rose the champion trophy over his head for the first time in Vienna. I also celebrated that day. I’ve spent the whole week trying to get out of my own shell and make some connections. But networking wasn’t going the way I thought first days... well actually nearly all of them. I was afraid of making a bad impression to someone in the newsroom because I have looked up to many of them throughout the tournament. I’m a journalist and I almost never have a problem talking to anyone. „What is happening here,“ I thought to myself. But finally, the last day, just before leaving I forced myself out of that comfort zone and finally talked to two photographers. They had me leave the tournament with words full of encouragement and feeling really good about my future in tennis photography.

When I set back at my uncle's place that night, I couldn't believe the week I’ve experienced. I swear I had the cursor of my touchpad pointed on the book button next to a flight ticket to London, for the ATP Masters. I didn’t do it at the end, but I promise you, I will soon be back on the court!

Ako som obdivoval čudné budovy a išli sme domov

Bacuľatý Srb rozhadzuje rukami a snaží sa o Angličtinu. O chvíľu pristúpi jeho kolega a vysvetlí mu, že som Slovák, tak stačí aj Srbčina. Ukazujem na motor a yugo-slovenčinou vysvetľujem predchádzajúce zásahy dvoch rôznych mechanikov. Po dvoch týždňoch tréningu bola pre mňa táto jazyková hra ako dýchanie. Hlavný mechanik servisu vznesie verdikt, treba vymeniť regulátor alternátoru.

Už po ceste do zo Skopje do Belehradu sme sa stretli s problémami s Cliom. Ráno vyzeralo všetko idylicky ale po pár kilometroch sa červená kontrolka akumulátora rozsvietila znova. Montovali sme sa s tým a ja som dokonca na alternátor lepil izolačku, ako keby som niekedy vedel niečo o autách. Všetko bolo márne, jednoducho jeden politológ a jeden novinár túto záhadu nevyriešia. Je to zaujímavé, vzhľadom na to, že profesné uplatnenie absolventov sociálnych štúdii často skončí formou manuálnej práce. Neostávalo nám nič iné, ako poslať Clio k doktorovi v Belehrade.

Mali sme šťastie. Domáci nášho airb&b boli veľmi prívetiví a nápomocní. Poradili nám, do ktorého servisu sa oplatí ráno zájsť.

Šimon má v Belehrade kamaráta, a tak s ním zašiel večer na pivo. Podarilo sa mu vrátiť až čosi pred piatou ráno a tým pádom bol pre starostlivosť o auto značne indisponovaný. Naštvaný, ale predsa som vzal drobné autíčko do neďalekej dielne. Aby som mechanikom vysvetlil, kde je problém musel som sa vynájsť, ale podarilo sa mi to. Alternátor vraj vymenia do pondelka. Cena? Maximálne sto eur.

Z kufra auta som vyložil nejaké jedlo a konzervy fazule som posadil do ruksaku hneď vedľa objektívov. Nechcelo sa mi ísť naspäť na byt a radšej som vyrazil do mesta. Netrvalo dlho a bol som stratený. Mám síce v telefóne uložené mapy, no nevedel som nájsť centrum mesta. Tuším, že základný problém spočíval v mojej nevedomosti, čo považovať za centrum Belehradu. Blúdil som a blúdil, až kým som nezbadal dvere hotela. Okamžite som si spomenul na radu môjho otca, ktorú mi dal pri mojich prvých cestách, keď som mal pätnásť-šestnásť rokov. Hotely majú mapy! Okamžite som pristúpil k recepcii a poprosil šarmantnú slečnu za pultom o radu. Tá neváhala a za sekundu mi podarovala mapu aj s dokreslenými šípkami, kade sa do spomínaného centra odstať. Cítil som sa ako pravý dobrodruh, keď som s veľkou mapou v rukách kráčal dole ulicou.

Pomaly ale isto som sa dopracoval k ústavnému súdu a parlamentu. Postupne som sa prešiel aj Belehradskou pevnosťou a kochal sa výhľadom z nej. Na hrade mali aj múzeum stredovekých mučiacích nástrojov a ja som sa zamýšľal, či tam majú aj skúškové obdobie. Videl som teda všetky povinné jazdy mesta a so sedemnástimi kilometrami v nohách som sa vrátil na byt.

Na moje veľké prekvapenie, sa ozval pán z autoservisu, že to auto už zhodou okolností opravili. Balkánci a predbehli termín? Neuveriteľné!

Aj keď som bol unavený, nechcel som celý zvyšok dňa zabiť na apartmáne. Vyrazil som von a namieril si to k jednej z belehradských ikon socialistického modernizmu, veži Rudo. Cesta k budove mi trvala asi trištvrte hodinu. Asi som mohol ísť aj autobusom, lenže nemal som ani jeden dinár a Google maps totálne ignoruje informácie o hromadnej doprave v hlavnom meste Srbska.

V chôdzi som však našiel čaro. Donútila ma byť v neustálom kontakte s mestom a zažiť jeho energiu. Mohol som pozorovať všetky malé príbehy ľudí. Dáma v najlepších rokoch, ktorá nesie kvetináč s bylinkami ku svojmu drobnému obchodíku, maliari pracujúci na oprave fasády, či kaderníčka čítajúca dennú tlač pred dverami malého salónu. Možno vám prídu tieto aktivity malicherné, ale čo tvorí mesto ak nie jeho ľudia? Tieto príbehy sú bunkami organizmu, bez ktorých by ostal prázdny.

Veža Rudo bola geniálna. Pri pohľade na tri tridsať poschodové paneláky som sa takmer začal smiať. Nevedel som či je ich architektúra sprostá, vulgárna, alebo či vzbudzuje rešpekt a obdiv. Prídavné meno, ktoré vo mne zostalo je asi absurdné. Absurdné nie v zlom slova zmysle, skôr ako niečo čo vybáča z reality. Komunistickí architekti dokázali napchať celé geto do jedného hektára. A možno to len ako geto pôsobilo. Ošarpanosť fasád bola snáď len dôsledkom rozmerov budov, ktoré sa asi ani nedajú poriadne udržiavať.

Nasledujúce ráno sa mi vstávalo ťažko, ale musel som sa donútiť. Mal som veľké plány. Mojou úlohou bolo prejsť pešo od bytu až do časti mesta za riekou Sávou. Volá sa Nový Belehrad a je plný architektúry z čias komunizmu, ktoré vo mne mali vyvolať podobné pocity ako Rudo tower.

Nohy ma boleli už keď som vstupoval na most cez rieku. Po tom, čo som včera nachodil dvadsaťsedem kilometrov, sú dnes moje nohy ako z kameňa. Nuž ale čo, každú svalovku treba rozchodiť. Prvých pár stovák metrov po príchode do Nového Beogradu ma privítali celkom nové sklenené budovy a ja som sa na sekundu zahriakol, že som azda na zlom mieste. Opak bol pravdou, stačilo sa infiltrovať hlbšie do štruktúry sídliska a obrovitánske bytovky boli všade naokolo. Dokráčal som k trojici budov, ktoré by mohli byť kľudne aj mrakodrapmi, akurát to boli bloky. Ako som tak sliedil po fotografiách, bolo mi aj trochu smutno. Nie, že by som sa cítil nejak povýšenecky a ľutoval miestnych, veď v podobnom prostredí som na sídlisku Ťahanovce koniec koncov vyrastal aj ja. No napriek zaľudnenosti, všetko pôsobilo tak nejak, opustene, ako by sa o nič nikto nestaral. Naozaj, niekedy som si musel pripomínať, že tu ľudia naozaj žijú a nenachádzam sa v Černobyle.

Približne v prostriedku mojej Belehradskej odysei sa mi podarilo dotrajdať k hlavnej atrakcii. Zastal so tesne pred budovou a hľadel do výšky, nechcelo sa mi veriť, že toto je skutočnosť. Pohľad na Genex tower mi pripadal ako zo sci fi. Možno nejakého béčkového post apokalyptického hororu? Záleží od toho ako by sa editor pohral s farbami, pretože táto stavba môže slúžiť ako hocičo do sídla Gestapa, po vesmírnu loď. Druhá vlna šoku prišla po uvedomení, že tu naozaj ľudia bývajú. Výhľad musia mať neskutočný, to sa musí nechať. Chcel som ho zažiť aj ja, lenže všetko vyzeralo tak opustené. Jediné točité dvere, ktoré som našiel boli zaseknuté a to čo bolo vo vnútri nebytovej časti Genexu mi pripadalo totálne vyľudnené. Toto mesto je naozaj plné bizáru.

Počas mnohých hodín, ktoré som na sídlisku v tento deň strávil ma neprestalo udivovať, koľko betónu boli doboví architekti ochotní použiť. Niekedy by fakt postačili plechy, ale oni nie, oni všetko zaliali do betónu. Azda tieto stavby mali slúžiť ako atómové bunkre?

Vykročil som ďalej, aby som si prezrel časť Nového Belehradu Zemun, ale fotoaparát už ostal vo vaku. Bol som unavený, pieklo na mňa slnko a ešte ma aj neskutočne boleli lýtka. Okružnou cestou som preto zamieril do centra starého mesta. Musel som sa tam stretnúť so Šimonom a prevziať si od neho kľúče, ak som si chcel dopriať zaslúžený odpočinok.

Z historického centra som to mal na ubytovanie ešte zo päť kilometrov. Na obed som mal len dva banány a po celodennom chodení som bol poriadne hladný. Naviac som mal chuť sa za to všetko odmeniť, ale aj si trošku ublížiť, pretože koniec koncov, vymyslel som to sám. A aké lepšie miesto na latentný masochizmus existuje na planéte Zem, ako McDonald?

Domov som prišiel spotený, smradľavý a rozbitý, ale aj tak trochu hrdý. Pokoril som svoj včerajší rekord, v nohách mám dvadsaťosem kilometrov.

Na druhý deň ráno sme vyrazili na cestu domov na Slovensko. Predtým ako sme opustili Srbsko, sme sa ešte zastavili v slovenskej dedine Kovačica. Vzdelali sme sa týmto pádom v tvorbe miestnych naivných umelcov a užívali si pocit domova.

Záverečné bilancovanie

Pred výletom na Balkán som sa obával, že nás budú chcieť ľudia stále obabrať, okradnúť, alebo z nás vytiahnuť peniaze, len preto, že sme turisti. Toto sa ukázal ako veľmi neférový stereotyp a Balkáncom sa ho podarilo nabúrať už hneď prvý deň. Chorváti nás vtedy nechali prespať na ich futbalovom ihrisku, dovolili nám osprchovať sa v ich šatni a ešte nám dali aj pivo. S touto dobrotou ľudí sme sa nemuseli rozlúčiť po celý čas nášho výletu. Ak nás niekto stretol a videl, že sme cudzinci, bol nápomocný a veľmi empatický. Keď zbadali, že sme dvaja mladí chlapci zo Slovenska, ani sa nesnažili od nás niečo pýtať, všetci nám chceli iba pomôcť. Mal som pocit, že atmosféra Balkánu bola pred niekoľkými desaťročiami aj u nás. My sme sa však spolu s ekonomickým rastom presunuli k oveľa väčšiemu individualizmu a často až bezohľadnosti, zatiaľ, čo Srbi, Čiernohorci, Bosniaci, či Macedónci ostali žiť v spoločnosti.

Výlet mňa aj Šimona naučil vážiť si Schengenský priestor. Po tom, ako sme na hraniciach medzi Srbskom a Maďarskom strávili dve hodiny, prakticky úplne bezdôvodne, sme toho mali akurát dosť. Nerozumeli sme prečo tento systém nemôže fungovať lepšie a zároveň sme s láskou reflektovali na to, ako sme na čakanie na hraniciach my Slováci už s láskou zabudli.

Na výlet po Balkáne som išiel spoznať krajiny, o ktorých neviem nič a nájsť v nich to pekné. Chcel som si uvedomiť, že všetci ľudia sú rovnakí, aj keď ich krajina tvorí trochu nižšie HDP. Chcel som objaviť miesta, nádherné miesta, na ktorých sa netlačia davy turistov, pretože predsudky voči Bosne, alebo Macedónsku ich držia bezpečne za hranicami. A podarilo sa to. Nikdy nezabudnem na všetkých ochotných a prívetivých ľudí s dobrým srdcom, ktorých som stretol. Rovnako neprestanem myslieť na ten pocit ráno v Ochride, keď bolo všade ticho a predo mnou sa vlnila šíra voda. V hlave budem mať donekonečna obraz východu slnka v Hutovom Blate, ktoré zo mňa vytiahlo všetku negatívnu energiu. Balkán je čarovný a myslím si, že nepotrvá dlho, kým sa tam znova vrátim. A to myslím vážne. V piatok cestujem do Chorvátska.

Ako Šimon šepkal na pódiu a odfotili sme sa s Titom

Predo mnou sa vlní sýto modrá voda. Čašníčka donesie dvojité presso a položí ho na stolík. Mám prekrížené nohy, na očiach slnečné okuliare a pozerám sa do nekonečna. Čas sa zastavil.

Pred odjazdom z Ochridu sme mestu ešte museli učiniť turisticky za dosť. Prešli sme sa okolo starodávnych hradieb mesta, ktoré svojim usporiadaním pripomínali antické Grécko, asi preto, že k nemu kedysi patrilo. Tesné uličky a tvarovo veľmi organické a heterogénne tvary domčekov nás doviedli až k miestnemu hradu. Tu na nás čakalo trpké sklamanie, pretože za bránu medzi baštami sa nebolo možné dostať. Hlad po unikátnom výhľade na mesto nás hnal obísť majestátnu pevnosť, avšak márne. Čakali na nás len všadeprítomné odpadky. Človek by si povedal, že by sme si už zvykli, ale my nie, stále nás to štve úplne rovnako a úplne všade.

Ten hrad som fakt nefotil.

Predtým ako sme si v pekárni kúpili čerstvé pečivo na raňajky, sme sa ešte zastavili v historickom amfiteátri, neďaleko centra mesta. Staroveká stavba ponúkala vyše tisíc miest na sedenie pre fanúšikov antickej drámy. Zamýšľali sme sa nad akustikou divadla a od myšlienok vôbec nebolo ďaleko k činom. Do pár sekúnd stál veľvyslanec kultúrneho domu z Hornej Vsi Šimon Fusatý na pódiu a zvuková skúška mohla začať. Najprv hovoril nahlas a postupne prešiel do šepotu, ja, sediaci v najvyššom rade som počul každé slovo, neuveriteľné.

Po káve pri jazere sme vyrazili na cestu do hlavného mesta Macedónska... Pardon. Severného Macedónska, Skopje. Aby sme sa náhodou po ceste nenudili, začalo sa nám kaziť auto. Predsa len  sme už najazdili vyše jeden a pol tisíc kilometrov. Zastavili sme sa preto na pocestnej pumpe, kde nám ujo pumpár, ovládajúci plynulú angličtinu odmeral napätie v batérii a čosi pomontoval v motore. Povedal, že je vybavené a bezplatne nás poslal preč.

Jeho šarm v nás ostane naveky, avšak oprava vydržala len pár minút. Neostávalo nám veru nič iné, ako zastaviť v naozajstnom autoservise. Tentokrát pán v montérkach nezvládol po anglicky ani slovo. Avšak bol vynikajúci vo formovaní tváre premýšľajúceho človeka. Tak ako jeho kolega predtým, aj on voľačo pomontoval, voľačo zalepil a poslal nás kade ľahšie. Macedónska pohostinnosť nás ohromila, pretože ani tento mechanik od nás nechcel ani dinár. Plus, to auto reálne fungovalo a nič v ňom neblikalo až do rána.

Poobedie sme strávili v Skopje. Ubytovali sme sa u predajcu skateboardov, relatívne blízko centru mesta. Vyložili sme batožinu a vydali sa spoznávať históriu. Po ceste nás zarazilo, koľko pozornosti venujú Macedónci bývalému komunistickému diktátorovi Juhoslávie Titovi. Okrem toho, že sme objavili jeho bustu tak sme našli aj jeho zlatú podobizeň v životnej veľkosti. Z recesie sme sa s ňou aj vyfotili, ale vzhľadom na kompromitujúci charakter fotku ako novinár radšej nikde neuverejním.

Ďalšou tematickou dominantou bola Matka Tereza, ktorú tu volajú Majka Tereza. Venovali jej tu nie len názov diaľnice a nemocnice, ale aj obrovskú spomienkovú budovu.

Tretím velikánom macedónskej národnej hrdosti je Alexander veľký, známy tiež ako Alexander macedónsky. Fakt, že Macedónsko tvorilo historicky omnoho väčší región, ako táto krajina, sa rozhodli miestni politici položiť mimo sféru dôležitosti. Sašová socha tu preto číha na každom rohu a v niekoľkých prípadoch je akousi pripomienkou komunistickej minulosti. Kult osobnosti má oveľa historickejší charakter, ale v absurdnosti nijak nezaostáva. Príkladom môže byť napríklad odhadom pätnásť metrová socha Alexandra na koni na hlavnom námestí. Stačí pritom prejsť cez kamenný most a človek stretne konkurenčný výtvor. Alexander tento krát ukazuje do diaľky a napriek tomu, že bol pohan, díva sa na obrovský kríž na kopci oproti.

Od námestia posiateho sochami naše kroky smerovali k Starému bazaru, čiže historickej časti, ktorá v minulosti, ale aj dnes slúži hlavne na predaj. Šokujúca je najmä rázna zmena architektúry. Zatiaľ čo zvyšok mesta má nádych skôr komunistického, či antického štýlu, Starý bazár je jednoznačne osmanský. Tak ako v Sarajeve, aj tu sa človek za sekundu ocitne v inom storočí a kultúre. Len pár metrov ďalej sa pritom rozpína pevnosť pripomínajúca byzantské opevnenia.

Hradby ponúkajú výhľad na mesto, ale aj na susediaci park, v ktorom trénujú miestni zápasníci. Ani tu sa však nevyhýbame sklamaniu z toho, ako pamiatka, ktorú by v západnej Európe denne navštívili desiatky turistov chátra. Všade je burina a niektoré časti hradu sú fyzicky nedostupné. Hneval som sa, pretože som nedokázal pochopiť, že nikoho nezaujíma skutočný pôdorys pevnosti.

Záver dňa sme venovali večere. Priznávam, to, že sme jedli nikoho nezaujíma. Ale naše poučenie sa čitateľovi môže hodiť. Znie takto: Na Balkáne sa burger neje, ani keď v jedálnom lístku vyzerá lákavo. Odcitoval by som Noru Mojsejvú, že sa ľudia nemajú nechať viete čo, ale nechcem byť vulgárny.

Zajtra nás čaká Belehrad, tak sa modlíme k autu, aby ešte potiahlo.

Ako sme nepochopili Albánsko a trčali v zápche

Blížim sa k bránam stovky rokov starej pevnosti v Bare. Naokolo sú údolia a neďaleko sa pestujú olivy. Svedectvo o cestovaní Konštantína a Metoda nachádzam aj tu v podobe obrovskej fresky.

Ráno sme sa zobudili v izbe horúcej ako skleník. Domáci mali v byte iba jednu klimatizáciu a okná našej spálne boli orientované na východ. Raňajšie slnko sa s nami nemaznalo a nepríjemne pripekalo od skorých hodín. Donútilo nás vyraziť do ulíc už o pol ôsmej. Pôvodne sme sa chceli doobedu iba vyvaliť na pláž, ale tým by sme urazili domácich, ktorí naliehali, aby sme navštívili lokálne historické pamiatky. Obzreli sme si teda starý hrad rovnako ako vyše tisíc rokov starý olivovník.

Konečne bol čas na Jadran. Na pláži sme zaplatili poplatok za ležadlá a postupne sme sa hádzali do vody. Prvý išiel Šimon, potom ja. Takto to fungovalo v pätnásť minútových intervaloch zo dve hodiny, pretože jeden z nás musel neustále strážiť veci.

Okamžite po kúpaní sme vyrazili do Tirany. Najprv sme prekročili hranice a potom sme už len stáli v zápche zo päť hodín. Spaľujúce slnko zohrievalo karosériu Clia ako konzervu a my sme ťažko trpeli. Naviac Albánci očividne prechádzajú autoškolou iba náhodne. Pruhy, zákaz predbiehania, či pustenie sanitky na miesto havárie im vôbec nič nehovorí. Nadávali sme ako choré vrany a bojovali so smädom. Miestni popri ceste predávali šteniatka a malé králiky. Nikoho nesúdim, je to ich kultúra, ale melóny by možno trpeli menej.

Toto je fotka z Tirany, lebo som fakt nemal čo fotiť.

Po hodinách všemožných kombinácii slovenských vybraných slov sme konečne dorazili do hlavného mesta. Vybalili sme veci, dali prať a zapli klimatizáciu. Šimon po šoférovaní v Albánsku prechádzal vlnou post traumatického šoku a z Tirany nechcel vidieť ani centimeter. Čo si budeme navrávať, poobedie strávené v pojazdnej mikrovlnke zanechali škáry aj na mojej duševnej pohode. Namiesto toho, aby som si svoj mentálny aj fyzický diskomfort jednoducho odfiltroval nejakou formou telesného násilia na Šimonovi, išiel som sa prejsť do obchodu po pivo. Našťastie sa tu všade dalo platiť eurami, nanešťastie tu nikto nerozumel yugo-slovensky. Nie že by som mal problém s angličtinou, ale už som si zvykol pri komunikácii s miestnymi vybrať sa tou ťažšou cestou. Ráno si to tu obzriem lepšie.

Večer sme vypli klimatizáciu aby sme neprechladli. Ráno som sa tým pádom zobudil prepotený, veď už o siedmej bolo dvadsať osem stupňov. Obliekol som sa a vybehol do centra. Pešo som to mal iba pätnásť minú,t no aj to stačilo aby som celý čas iba naháňal tieň. Neviem čo to tam mali za slnko, ale na koži som mal pocit, ako by ma poliali kyselinou. Centrum ponúkalo len málo nadšenia. Jedna mešita a inak kaviarne. Stred mesta okupovalo zopár výškových budov a obchodov, no miestnym to neprekážalo, aby si na každom kroku vychutnávali rannú kávu. Na rozdiel od architektúry oku poslúžil pohľad na krásnych ľudí. Neviem ako, ale každý vyzeral, ako by mal život pohromade.

Bol čas vyraziť do albánskej dopravnej katastrofy. Ostali sme prekvapení. V ostatných krajinách sme museli každú chvíľu zastaviť, aby sme čosi odfotili, ale tu v Albánsku nie. Tu mali len teplo, odpadky a arogantných vodičov. Ponáhľali sme sa kade ľahšie. Ponáhľali sme sa tak, že sme nezakúpili ani jednu magnetku a už okolo obeda sme dorazili na macedónsku stranu jazera Ochrid. Boli sme radi. Teploty dosahovali len dvadsať deväť stupňov, čo je už pre nás príjemný chládok a pri jazere sme mohli príjemne zrelaxovať.

Odpočinok sme aj potrebovali. Po príchode som musel s autom precúvať celú ulicu historického centra Ochridu, ktoré bolo stavané skôr pre záprah s jedným oslíkom ako autom. Negatívnu skúsenosť vykompenzoval miestny, ktorý keď videl, ako sa trápime, ochotne zavolal majiteľom nášho apartmánu a vyjednal, aby si nás do mesta prišli vyzdvihnúť.

Ako som videl východ slnka a jedol božskú zmrzlinu

Pot mi steká do očí pri každej fotke. Zúfalo vyhľadávam obchod s hocijakým chladeným nápojom a ani neviem, či je viac horúca zem, alebo lúče slnka. Sme v Mostare.

Naobedovali sme sa hneď po príjazde do mesta. Strom na parkovisku nám poslúžil svojim tieňom a my sme sa mohli slobodne venovať vyjedaniu cestovín s morkadelou z plastovej dózy. Navarili sme si ich ráno, aby sme v turistickom centre nemuseli míňať drahocenné marky.

V Mostare som sa ocitol už minulý rok a typické fotky mesta som už mal preto dávno za sebou. Rozhodli sme sa trošku poprechádzať a nájsť nové perspektívy Starého mosta. Ručička teplomeru sa vyšplhala na nepríjemných 38 stupňov a fotenie sa spájalo s bojom o holý život. Našu exkurziu sme preto po dvoch hodinách museli ukončiť a pokračovali sme ďalej. Našou ďalšou zastávkou bolo pútnické miesto kresťanov celej strednej Európy, Medžugorie.

Už po príchode sme lamentovali nad turistickou atraktivitou miesta. Okrem jedného chrámu, v ktorom sme sa Bohu poďakovali za to, že kostolu zakúpil klimatizáciu sme totiž nenašli skoro nič. Horúčavy pokračovali a my sme sa nutne potrebovali schladiť. Rozhodli sme sa preto okoštovať miestnu zmrzku. Na naše prekvapenie boli ceny priam nekresťanské. Cena kopčeka sa blížila dvojnásobku toho, čo sme zaň zaplatili v Sarajeve. Nuž, ceny boli azda vyššie, pretože sme boli bližšie k Bohu.

Okolie chrámu „zdobili“ desiatky obchodíkov so suvenírmi vyobrazujúcimi všemožné kresťanské idoly. Všimli sme si však aj také, ktoré mali s dobrou vierou len veľmi málo spoločné. Bez hanby predávali falzifikáty výrobkov známych značiek ako Adidas, Nike či dokonca Gucci, za blšákové ceny, tváriac sa, že sú to originály. Zárobok evidentne ľahko preskočil ideály férového obchodu.

Deň sme ukončili v národnom parku Hutovo Blato, ktoré je podľa turistických sprievodcov vychytenou ornitologickou destináciou. Zajednali sme si izbu v miestnom moteli, pretože v okolí vraj žijú aj vlky. Večeru sme si potom ukuchtili na plynovom variči hneď pred ubytovňou.

Prebúdzam sa do tmy. Beriem si fotoaparát a kľúče od auta a môžem vyraziť. Obloha sa pomaly farbí do oranžova. Prechádzam okolo turistu, ktorý pri ceste s výhľadom na jazero hrá na gitaru a víta slnko.

Pozorovanie vtáctva ma donútilo privstať si a oplatilo sa. Prvé lúče slnka sa odrážali od hladiny jazierka a rákosie sa ozývalo pohybmi jeho operených obyvateľov. V aute sa cítim ako Indiana Jones, ako keby som to tu objavil, ako by som bol úplne prvý človek, čo túto nádheru sleduje.

Na brehu jazera sedím úplne sám a živočíchy navôkol vydávajú rozmanité zvuky. V diaľke počuť múkať kravu. Jedno oko mám prižmúrené a druhé nacapené na hľadáčiku. Palec stláča autofocus a ukazovák je pripravený na spúšti. Už len čakám. Zrazu okolo preletí rybárik kráľovský a do vzduchu sa vynesú volavky. Toto ráno je dokonalé.

Keď som sa vrátil na izbu mohol som akurát budiť Šimona. Na rýchlo sme vypili kávu a vyrazili k hraniciam. Po ceste ma stihli ešte zastaviť policajti a vystaviť mi mastnú pokutu, toľko k low cost tripu. Malý hraničný prechod nás zdržal asi na hodinu a v horúčavách sme sa spoľahlivo uvarili. Prvé kilometre na černohorských cestách sme uviazli v zápche. Keď v tejto krajine prerábajú cestu, neodstavia počas prác len jeden pruh. Tu sa s tým nebabrú. Tu vyfrézujú celé kilometre cesty a potom stavajú. V totálnom prachu sme preto museli stáť asi hodinu, ešteže som ráno umyl auto. Počas tejto skúsenosti sme prišli k poznaniu, že Černohorci majú veľa kameniva, kruhových objazdov a hlavne času.

Prvé mesto, v ktorom sme sa v Čiernej hore zastavili bol Nikšič. Býva tam Šimonov kamarát Janko a my sme ho šli navštíviť. Prvé dojmy z mestečka boli zmiešané. Ako keby sa tam zastavil čas minimálne tridsať rokov dozadu, len budovy zostarli, atmosféra nie. Na ulici šantili deti, a podobne ako na Slovensku, vo výklenkoch blokov sídlili partie mladých. Google maps zrejme toto zákutie sveta príliš dobre nepozná a k Jankovej bráne sme nevedeli vôbec trafiť. Netrvalo dlho a boli sme nútení opýtať sa miestnych na pomoc. Oslovili sme náhodného chlapíka pred akousi kaviarňou. Povedali sme mu žiadanú adresu, na čo sa nás opýtal, koho hľadáme. Prezradili sme mu Jankove meno. Predstavte si, tento ujo Janka poznal a povedal nám, aby sme ho nasledovali. Spoľahlivo nás odprevadil až pred dvere Jankovho bytu, ten pán bol totiž jeho sused.

Dvadsaťpäť ročný Janko je, ako sa ukázalo pomerne kontroverzná osobnosť. Odmieta pracovať za smiešne peniaze vo svojej domovine, a preto cestuje do Spojených štátov, kde si vždy zarobí na pár mesiacov života v Čiernej hore. Tento mechanizmus fungoval vynikajúco, až kým ho pred nedávnom nevyhostili. Do USA totiž cestoval na turistické víza a imigračnej kontrole prišlo podozrivé, ako si jeden Čiernohorec môže raz ročne, na šesť mesiacov dovoliť turistické dobrodružstvá v New Jersey. Na noc ho údajne zavreli do cely, kde býval s hrozivo vyzerajúcim černochom a niekoľkými Mexičanmi. Táto skúsenosť ho vraj doviedla k myšlienke napísať rapový album.

U Janka doma sme strávili ešte zopár hodín. Súčasťou konverzácie boli nevhodné vtipy, ale aj otázky na život v krajine. Vedeli ste napríklad, že v Čiernej Hore sa platí Eurom?

Krajina nás po výjazde z Nikšiču začala naozaj baviť. Jej prírodné bohatstvo je neskutočné a často krát sme museli zastaviť, aby som mohol fotografovať. Večer sme zakotvili v prímorskom mestečku Bar, kde nás ubytovali Šimonoví známi. Ten pocit, keď sme sa po celom dni v horúčavách mohli zvaliť do vlažnej vody Jadranu pod farbami západu slnka bol jednoducho neopísateľný.

Ako sme v Sarajeve išli lanovkou a nadávali na pivo

Ráno v kempe bolo osviežujúce. Zobúdzam sa na zvuk budíka. Večer som odkvecol snáď pred desiatou. Sadám na bedničky od piva požičané z miestneho pohostinstva a natieram si krajec chleba. Ešte musíme popratať stan a môžeme vyraziť.

Na túto cestu som sa so Šimonom vybral bez väčšej prípravy. Preto je pre nás všetko prekvapenie. Máme tu myseľ novorodenca. Keď sme včera zháňali nocľah prefrčali sme okolo mestečka Jajce, o ktorom sme v živote nepočuli, aj keď by sme asi mali. Už z cesty sme videli, že to nebude žiadna Banja Luka. Toto miesto malo čo ponúknuť. Ráno to tým pádom bola naša prvá destinácia.

Auto sme zaparkovali priamo v centre a vybrali sa k atrakcii, ktorá ma pre Jajce najväčší marketingový potenciál. Mestom tečie rieka Vrbas, ktorá sa len pár metrov od mestských hradieb láme do úctyhodných, asi dvadsaťmetrových vodopádov. Jajčania musia byť na toto miesto nesmierne hrdý a pohľad na tú nádheru musí byť pre domácich výnimočným zážitkom. Vstup na vyhliadku stojí totiž osem konvertibilných mariek, čiže asi štyri eurá. To je na bosenské pomery poriadna pálka. Pohľad na obrovské masy vody padajúce hneď pred vami stojí za tu cenu, no preniesť sa cez pocit, že sme sa nechali chytiť do turistickej pasce nie je pre držgrošov ako sme my dvaja vôbec ľahké.

V tridsaťstupňovej horúčave sme príjemnú sprchu pri vodopádoch ocenili a pokračovali sme späť do mesta. Naše kroky smerovali voči jajčianskej pevnosti. Po ceste si nás všimol jeden z túlavých psov a spoľahlivo, ako vycvičený sprievodca nás uličkami historického mesta priviedol až do cieľa. Na vstupe sme ukecali predavačku lístkov, ktorej sme rukami nohami vysvetlili, že chceme študentskú zľavu, aj keď tá je len pre miestnu mládež. Angličtinu sme zavrhli a namiesto toho sa s okolím rozprávame radšej yugo-slovensky. Je to väčšia sranda a navyše, tak ako tejto tete, ľuďom občas dôjdu nervy a vyhovejú nám, aby sa s nami už nemuseli baviť.

Keď sme vystúpili na hradby, mestečko sme mali ako na dlani. Táto pevnosť musela byť nedobytná, pretože odtiaľto museli mať velitelia dokonalé informácie o pohybe inváznych vojsk v celom okolí. Prehliadku mesta sme zavŕšili krátkou exkurziou podzemného kostola, kde sme sa aspoň na chvíľu schladili.

Atmosféra celého mesta mala silný nádych minulosti. Zvykli sme si, že v Bosne si treba prestaviť hodinky o dvadsať rokov dozadu, ale tu sme sa cítili ako v stredoveku. Nemyslím to pejoratívne, kdeže, bola to atmosféra úplnej pohody. Milé kamenné uličky pôsobili komorne a človek ani nemusel zapojiť fantáziu na to, aby vedel ako Jajce vyzerali pred stovkami rokov. Toto nastavenie našich myslí dostalo poriadnu šokovú terapiu hneď ako sme vstúpili do supermarketu. Z feudalizmu sme boli za sekundu v kapitalizme a nevedeli sme, či sa z toho tešíme, alebo je nám tak konzumne bľuvno. Teraskovité záhradky a políčka nám pripadali také milé, sympatické, nie ako tie hnusné regály. Ale trochu sebareflexie. Keby nebolo obchodu, kde si za sekundu môžeme nakúpiť ovocie, domov sa vrátime bez zubov a so skorbutom.

Dostať sa do Sarajeva nám zabralo niečo vyše dvoch hodín a pol hodinka šoférovania v hlavnom meste mi zobrala asi dva roky mladosti. Bez škrabanca som to však dotiahol až pred bránu nášho apartmánu.

Vo dverách nás privítal majiteľ domu Emir (Šimon ho volá Emil), ktorý nás veľmi svižne uviedol do kontextu Sarajeva. Horlivo sa nás snažil nabudiť na fakultatívne výlety po meste, čím v nás vzbudil podozrenie, že to nehovorí zadarmo. Emilko však podotkol aj jednu veľmi užitočnú vec. Vlastne dve: len pár minút chôdze od nás možno okúsiť sarajevskú lanovku, rovnako ako aj ochutnať produkty pivovaru.

Keďže bolo skoré popoludnie a my sme už po ceste obedovali tuniakovu konzervu, vybrali sme sa na prvú aktivitu z Emilových tipov. K lanovke sme zbehli za sotva päť minút, kúpili si lístok a rovno nasadli do takého malého skleníka, ktorý tu volajú kabínka. Na rozdiel od okolia, bola stanica lanovky, ako aj samotný dopravný prostriedok tuti fruti vynovený. Kabínka nás vyviezla na vrchol hory, kde sa v roku 1984 konali zimné Olympíjske hry... Tu... v Sarajeve, ktoré je na úrovni Zadaru a počas obeda tu hrozí upálenie slnkom, tak tu sa konali tie hry.

Nie som športový nadšenec a na rozdiel od Šimona si nepamätám dejisko konania všetkých olympiád. Ja si pamätám akurát tú v Riu, aj to si už neviem, kde a kedy bola. Avšak spomínaný rok si zapamätám snáď už navždy. Totiž Bosniaci tento míľnik pripomínajú turistom na každom rohu. Človek by mal dojem, že sa azda konali včera.

Výhľad na mesto doslova z vtáčej perspektívy bol úžasný, domy vyzerali ako makety a autá ako mravce. Človek mohol slobodne pochybovať o význame svojej individuálnej existencie v rámci spoločnosti. Prechádzali sme sa kade tade až sme nakoniec nevedeli kde ideme. O radu sme preto požiadali okoloidúceho Surinamčana Afzala, ktorý nás ochotne doviedol k niečomu, čo mala byť akože olympíjska bobová dráha. Okrem toho nám stihol aj vyrozprávať svoj životný príbeh. Presťahoval sa do Holandska kde pracuje a popri tom sa oddáva cestovaniu po Európe na svojej motorke. Počas dobrodružstiev vraj navštívil aj Slovensko a asi najviac sa mu páčilo v Slovenskom raji.

Záver popoludnia sme sa rozhodli obetovať ľahkému spoznávaniu centra mesta, ktoré prekvapivo nie je v jeho strede. Nachádza sa na východnej strane polmiliónového mesta a opiera sa o rieku Miljacka. Jeden turistický sprievodca napísal, že Sarajevo je taký malý Istambul. A mal pravdu. Tak ako sa menili panovníci tohto mesta v priebehu stáročí, možno v smere z východu na západ pozorovať vývoj architektúry, takmer ako na časovej osi. Na začiatku vidno predovšetkým osmanský štýl, ktorý sa onedlho mení na štýl rakúsky a napokon socialistický. Mesto žije a aj keď som nikdy nebol v Turecku, cítil som sa ako by som tam prišiel.

O porciu čevapčiči a niekoľko pív neskôr sme prvý deň v mystickom Sarajeve zavŕšili v miestnom pivovare. Koštovali sme, ako sme koštovali, ale chuť sme z toho moku nedostali. Nuž, tí Bosniaci musia byť riadni pracanti, keď pijú takéto robotnícke pivo.

Druhý deň sme začali kultúrnou osvetou. Do obedu sme navštívili hneď tri múzeá. Mimochodom, v Bosne je platenie kartou jednoducho tabu, keď tu raz pôjdete, nabaľte sa cashom. Ako prvé sme si prezreli múzeum zločinov proti ľudskosti, kde sme sa oboznámili so zverstvami vojny, ktorá tu zničila životy ľuďom v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Uvedomenie si, že ľudia, ktorí tieto zločiny páchali stále behajú po slobode, možno práve okolo nás bolo mrazivé. Pohľad na každého štyridsiatnika sa spájal s myšlienkou, čo robil počas vojny a ako dopadla jeho rodina.

Nasledovali dve múzeá, ktorým by sme sa nabudúce určite vyhli. Prvým bolo múzeum Sarajeva, hneď pri mieste, kde vtedy v roku 1914 Gavrilo Princip stlačil spúšť, ktorá odštartovala prvú svetovú vojnu. Toto múzeum, okrem toho, že nás obralo o vzácnu hotovosť, ponúkalo iba jednu miestnosť s viac menej náhodnými artefaktmi histórie mesta. Druhé sklamanie na seba nenechalo dlho čakať. Pivovar, v ktorom sme sa včera oddávali pitiu vody s príchuťou chmeľu, ukrývalo v sebe múzeum, ktoré podobne ako to predtým, spočívalo iba v jednej miestnosti. Obsahovalo expozíciu farebných fotiek zamestnancov a zopár starých fliaš.

Obedňajšie horúčavy sme radšej prečkali na apartmáne a následne sme sa obrátili na mapovanie mesta pešo. Našim symbolickým cieľom bol olympíjsky štadión, na ktorý sme sa síce nevedeli dostať, ale aspoň sme po ceste objavili unikátnu bytovú zástavbu, ku ktorej patrila aj vlastná lanovka. Bolo to ideálne miesto na fotografické vyžitie, ktoré som si náramne užil a Šimon sa pozeral.

S dvadsiatimi kilometrami v nohách sme ešte obdivovali kultúrnu heterogenitu mesta a miestnu kuchyňu.

Ako sme v Chorvátsku pili pivo s Vínkom a v Bosne vodu z prameňa

Na stane prichytávam posledné háčiky a sadám si na barovú stoličku. Som spotený a po ôsmych hodinách strávených za volantom aj poriadne unavený. Hostiteľ Vínko nesie, odporujúc svojmu menu, dobre vychladené fľašky miestneho pivka.

Na spoznávaní Balkánu sme sa s kamarátom Šimonom dohodli už kedysi pred rokom. Odvtedy bol tento dvojtýždňový výlet zapichnutý v našich kalendároch. Obaja sme študenti, a teda cestovanie sa zo zásady nesie v znamení lowcostu. Prepravujeme sa Šimonovým obstarožným Reaultom Clio a na diaľnici jazdíme aspoň desať kilometrov pod rýchlostným limitom, kvôli spotrebe. Spávame v stane, alebo najlacnejších Airb&b a v kufri auta nosíme konzervy.

Po dlhých hodinách na diaľniciach bezútešného, rovinatého Maďarska a desiatkach kilometrov na chorvátskom vidieku sme dorazili k hraniciam s Bosnou a Hercegovinou. Slnko farbilo oblohu do nádherných farieb a my sme vedeli, že je čas nájsť si nocľah. Prvú noc sme sa rozhodli stráviť ešte na území Chorvátska, predsa len, mali sme aspoň mobilné dáta. Nevediac kde zakotviť, rozhodli sme sa prihovoriť funkcionárom futbalového klubu dedinky Staro Topolje, ktorí tam viedli tréning mužstva. Po prelomení jazykovej bariéry, vďaka Šimonovej základnej znalosti nemčiny, nám starší pán dovolil v areáli ihriska prespať.

Vrátili sme sa k autu a s radosťou začali rozkladať stan. Netrvalo dlho a starý pán si v Šimonovi našiel najlepšieho kamaráta. Dokázali podebatovať o futbale a ja som získal unikátnu výhodu zahrať to na nemého. Táto črta charakteru sa ukázala byť kľúčová, pretože starší Chorvát nám toho chcel povedať naozaj veľa a najlepšie hneď niekoľko krát.

Našu návštevu s otvorenou náručou privítal aj klubový správca Vínko, ktorý neznalý cudzích jazykov, s nami komunikoval tým najuniverzálnejším z nich, alkoholom. Trvalo len pár minút, kým z chladničky vyslobodil orosené fľašky sponzorsky darovaného piva a pridal sa do debaty. Rýchlo sme zistili, že Chorvátština je Slovenčine príbuzná až tak tretím, alebo štvrtým pokolením a kognitívna funkcia tohto jazyka sa pre nás scvrkla na minimum. Vínkovi to však nebránilo komunikovať s nami o jeho sexuálnych frustráciách s kadenciou slov podobnou Eminemovi.

Príjemný večer zavŕšila návšteva starostu a my sme šli spať úprimne ohúrení chorvátskou štedrosťou.

Ráno sme sa už nevedeli dočkať Bosny. Na hranici sme strávili niečo vyše pol hodiny a už sme sa rútili dobrodružstvu vpred. Našou prvou zastávkou mala byť Banja Luka. Druhé najväčšie mesto krajiny, ležiace neďaleko jej severných hraníc. Cestou tam nás doslova ohromilo množstvo opustených domov oblasti Republika Srbsko. Mali sme dojem, že bývalí obyvatelia sa na domy skutočne vykašľali zo dňa na deň. Sme si dobre vedomí, nie až tak dávnej vojny, ktorá regiónom otriasla, no vidieť dedinky duchov naživo nás trochu dostalo.

Neviem, či ste už vy, milí čitatelia, o Banje Luke niekedy počuli, no ja nie. A keď sme tam prišli, pochopil som prečo. Nie, že by som mal nejaké prehnané očakávania, to ja nemám nikdy, ale toto mestečko bolo pre mňa telom takej príjemnej všeobecnosti. Videli sme tam kostol, videli sme tam mešitu. Vrátili sme sa do deväťdesiatych rokov a kúpili sme si napálené CD Guns N‘ Roses, ktoré nám samozrejme vôbec nefungovalo. Suma sumárum sme mali mesta po dvoch hodinách, tak akurát a vydali sa ďalej. A dobre, že sme tak urobili.

Len pár kilometrov po výjazde z mesta sme sa ocitli v zázračnej krajine. Cesta viedla hlbokým kaňonom vyhĺbeným tyrkysovou riekou Vrbas. Cesta bola evidentne vytesaná do skaly a my sme museli niekoľkokrát zastavovať, aby som si tu nádheru mohol vyfotiť. Značky popri krajnici nás naviedli taktiež k starému mlynu na rieke Krupa, ktorá bola síce zelená, ale od slovenského Krupu pri sebe nemala zbraň. Naviac, poruke bol aj prameň pitnej vody, vďaka ktorému sa z nás na prudkom slnku nestali uhlíky.

Bosnianske údolia sme si užívali ešte hodinu, kým sme konečne narazili na miesto odpočinku (avšak nie posledného). Pri malom kostolíku, ktorý sa pozerá z výšky na rieku hadiacu sa skrz zalesnené skaly sme sa miestneho opýtali, či si môžeme na trávniku rozložiť stan. Po odobrení netrvalo dlho, kým sme položili základné kamene nášho bydliska. Avšak dostali sme sa do nemilosti miestneho staršinu, ktorý nás veľmi rýchlo oboznámil s našim odchodom. Nastal preto čas na ústup a do niekoľkých minút sme zo situácie doslova vycúvali.

Nevadilo nám to. Voziť sa ďalšiu hodinu prírodnými zázrakmi Bosny? Ďakujem, prosím si. Ani som nám nezapol navigačku, veď ideme na Sarajevo. Tento prístup sa ukázal byť správny. Postupne sme sa dopracovali k mestečku Jajce, čo je ako vajce, len úplne iné. Ale o tom potom.

Večer sme teda zakotvili v autokempe, ktorý nám prišiel pod ruku viac než vhod. Síce naši susedia zrejme lamentujú nad našou heterosexualinou, ale aspoň tu majú pivo.  

Na záver by som rád reflektoval na neporiadok a všadeprítomný bordel. Počas celej jazdy sme boli obaja v úžase z miestnej prírody, no aj z prístupu ľudí k nej. Parkoviská, kde môžu turisti zastať a kochať sa výhľadom, sú preplnené odpadom a pri bližšom pohľade si človek všimne, že oproti tomu, čo je v riekach, sú tieto odpadky len špička ľadovca.

TOP 11 Images of the past days / Fotiek za posledný čas

Hungarian cows in sunrise light.

Jakub Strouhal spends many months of the year in hospitals, due to medical problems with his muscles.

Since not many Czech hospitals provide wifi, he is left to use data on his phone. Domestic cellphone service providers though, don't offer an unlimited data plan. Law graduate Jakub decided to take action and is now leading a project named Unlimited, where he is trying to negotiate with industry giants like T-Mobile or Vodafone, for a better deal.

It’s been a year since a Slovak journalist died in a cold-blooded murder together with his fiancee.

To remember this tragic event, people from an initiative For Decent Slovakia organized a gathering of around 500 people in downtown Brno, Czech Republic. The city is home to thousands of Slovak students.

You don't have to go to Rio to experience a carnival.

A carnival-like event can be witnessed even in Brno, marking the beginning of a 40 day lent, before the start of Easter.

Meteorologists from Slovak Hydro-meteorological Institute talk about the drought situation in the country.

Slovak presidential candidate Zuzana Čaputová holds a campaign meeting in Košice, Slovakia.

A train station in a South Moravian village of Bílovice nad Svitavou in the Czech Republic.

A blackbird resting on a telephone cable.

Stovky ľudí, päťdesiat rokov, jeden Palach

Jána Palacha, ktorý sa v roku 1969 polial benzínom a zapálil v centre Prahy na protest proti okupácii, si na päťdesiate výročie jeho obete pripomenulo vyše tisíc ľudí. Po príhovoroch Palachovích rovesníkov a krátkom filme účastníci zakončili pietne stretnutie sviečkovým pochodom.

Just go, Bashir!

I ascended onto the surface of the Karlsplatz metro station and approached the Viennese city centre. After a few minutes, I suddenly noticed slogan shouting and bass of a drum.

I quickly started to notice African flags flowing in the wind above the heads of members of a small crowd.

I suddenly felt the well-known feeling of adrenalin pumping into my veins as I pull out my camera. I encountered a protest and I was about to shoot a story.

I walked toward a group of approximately fifty protestants and received an informative flier to get familiar with the situation. “We, call upon all those who are interested in justice and human rights, those who have a lively conscience, morals and values,” read the lead of a short text I've been handed.

The protest was held in support of an uprising in Sudan that started around three weeks prior, to stand up towards an oppressive and violent regime of Sudanese dictator Bashir. However, the revolt has encountered a forceful resistance from the side of the current leader resulting already in over forty fatalities. 

Za Kuciaka. Za Slovensko. Za slobodu.

V centre Košíc sa na zhromaždení Za slušné Slovensko zišlo približne tisíc ľudí. Pred začiatkom pokojného priebehu podujatia si prítomní uctili pamiatku zavraždeného novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky Martiny Kušnírovej minútou ticha. Akcia sa niesla v duchu pripomienky bojovníkov za demokraciu počas Nežnej revolúcie.

„Rozhodli sme sa usporiadať toto zhromaždenie, aby sme si pripomenuli odvahu ľudí, ktorí sa postavili vtedajšiemu režimu,“ vysvetľuje zámer podujatia spoluorganizátor Ján Galík. Doplnil , že „aj dnes je veľmi dôležité zaujímať sa o stav našej demokracie, kontrolovať našich politikov a snažiť sa o slušnú krajinu.“

Na zhromaždenie prišli stovky Košičanov.

V predvečer Dňa boja za slobodu vystúpili so svojimi príhovormi  bývalí členovia Občianskeho fóra a iniciatívy Verejnosť proti násiliu. Tí pred rozchodom davu odovzdali súčasnej mladej generácii symbolickú štafetu boja za slobodu a demokraciu.

Zavraždených Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú si ľudia pripomenuli zapálením sviečky.

V príhovoroch odznelo aj to, že organizátori protestov sú atakovaní zo strany vládnucich politikov a vystavení šikanovaniu zo strany NAKA, ktorá ich začala predvolávať pre anonymné trestné oznámenie zo štátneho prevratu a platenia zo zahraničia, na čo dav reagoval skandovaním hesla „Sme tu zadarmo“.

Dav štrngal kľúčmi v mene spomienky na Nežnú revolúciu.

Program spestrovali hudobné a umelecké vložky.

S prejavom vystúpil aj šéfredaktor Košice:dnes, Dušan Karolyi.

Košičanom nechýbala kreativita pri tvorbe transparentov.

Tasr/Toh

Vyprážaná uhorka a šťastie s plynom

Posledný víkend v Amerike som trávil v Connecticute. V Štátoch Nového Anglicka sa každoročne koná veľká show. Volá sa Big E. V našich končinách by sme takéto podujatie nazvali jarmok. Teda typická slávnosť vidieku, kde sa prezentujú domáce výrobky a jazdí sa na kolotočoch. Na tých síce nikto nekontroloval šrúbky ale každý sa zabáva a hostí. No a Američania to vzali o level vyššie.

Pôdu jarmoku využili na prezentáciu každého z novoanglických štátov. Connecticut, Massachusetts, Vermont, New Hampshire, Rhoda Island a Maine majú svoje budovy, do ktorých napchali všetko čo ich reprezentuje. Napríklad Main má pečené zemiaky, Vermont má zmrzlinu Ben and Jerry’s a Connecticut tabakové plantáže.

Big E dáva možnosť predviesť sa aj miestnym farmárom. V jednej z budov nájdete akvárko s liahnucimi sa kuriatkami, gigantické kone, mamu praslicu aj s prasiatkami a najväčšiu tekvicu. V priestore hneď vedľa, na rozdiel od tradičných produktov, predávajú vymoženosti najnovšej technológie. Sú to produkty, ktoré niekto vymyslel ale sú tak úžasné, že sa nikdy nedostali do veľkovýroby. Aj keď niektoré by sa možno mali. Mamke som odtiaľ zadovážil napríklad špeciálne strúhadlo na cesnak.

Gastronomicky sme na Slovenských jarmokoch v roku 2018. Big E je v roku 2081. V každom stánku s jedlom niečo vyprážali. Do oleja však nešli len hranolky, alebo cibuľové krúžky. Pobláznení Novoangličania boli schopní hodiť do fritézy nie len brokolicu, karfiol a maslo ale napríklad i kyslé uhorky. To by zďaleka nebolo najdivnejšie, šialenci vypražili aj Oreo a Cool Aid, ktoré som ani nevedel, že sa dá pražiť.

Po hodinách predierania sa davom v neskutočnom teple, kedy som jedol vlastne iba olej, bol čas ísť domov. Chodník ku parkovisku viedol okolo malého jazierka. Uprostred neho trčali úzke kamene, na ktorých sa vyhrievali korytnačky, a kto by to bol čakal, aj veľká volavka statná.

O pár dní som dorazil domov. Na môj vkus to bola trochu nudná cesta. Neuletelo mi ani jedno lietadlo, ani kufor sa mi nestratil a dokonca som unikol aj dozvukom hurikánu. K môjmu šťastiu naviac prispelo aj to, že na rozdiel od zvyšku Bostonu, letisko pri výbuchoch plynu neutrpelo žiadne straty.    

Ako som šiel do hôr autom a na most výťahom

Po dobrodružstvách veľkomesta sa moja hlava dožadovala doplniť vitamín prírody. Tej je v štáte Maine požehnane a je nádherná. Pri pohľade na močaristú krajinu mi príde domovina Stephena Kinga nedocenená, pretože sa o nej nikde nikdy nehovorí. Rozhodol som sa jej venovať preto aspoň ja svoju ctenú pozornosť.

Ako destináciu na víkendový pobyt som si vybral národný park Acadia. Ten sa rozprestiera na území ostrova Desert Island. Z Biddefordu tam trvá cesta približne tri hodiny smerom na juho-východ. Dominantou celého parku je jeho najvyššia hora Cadillac mountain.

Cestu som si poctivo odšoféroval a nemohol som sa dočkať všetkej flóry a fauny, ktorú v parku stretnem. Hneď po príjazde do parku mi však náladu mierne skrotila cena vstupenky. Áno, do národného parku si v Amerike musíte kúpiť lístky. Pre jedno auto stojí lístok tridsať dolárov na sedem dní. Ale ak si myslíte, že si ho môžete kúpiť len na jeden deň a ušetriť tak svoje študentské petrošekely, mýlite sa. Nuž, za zážitky sa platí.

Turistika pre dôchodcov

Ako prvé som si chcel prechodiť zjazdné cesty najprv autom, aby som mohol napokon vyhodnotiť, ktorá túra bude najkrajšia. Po chvíli jazdy ma zaujala dopravná značka s nápisom Mt. Cadillac ukazujúca na perfektnú asfaltku. Samozrejme som odbočil.

Po tom, ako som takmer päť mesiacov tohto roka strávil cestnými radovánkami na islandských cestách, z ktorých boli aj tie hlavné pokryté asfaltom len z polovice, som ostal v šoku. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som sa po štvrť hodine jazdy ocitol na vrchole hory. Američania teda vedia ako na turistiku. Očakával som, že si ten výhľad aspoň vydriem, veď ani na Snežku som nešiel lanovkou. Ale nie, jednoducho som vystúpil z auta a bol som tam. Krajina mi ležala na dlani a vo výške pol kilometra nad morom som inhaloval horský vzduch s príchuťou výfukových plynov.

Výhľad to bol nádherný, to netreba popierať. Okolie ostrova je totiž veľmi členité. Hladinu oceánu zdobia drobné ostrovčeky posiate zeleňou a vodu brázdia všakovaké plachetnice. Všetko má však svoje medze a to platí aj pre moju toleranciu ázijských turistov so selfie tyčami. Medzi nich sa sem tam priplietla aj nejaká tá nevesta so ženíchom či družičkou. Ale im sa ani nečudujem, že sa sem prišli odfotiť. Veď autom si tu kľudne mohli odskočiť aj od svadobnej hostiny.

Vzdávam sa v polovici

Výprava pokračovala pátraním po naozajstnej túre. Moju pozornosť zaujalo jazero Lake Jordan. Na parkovisku som urobil zopár kolečiek a mohlo sa vyraziť. Jazero ma zaujalo hneď z prvej. Nie len že bolo nádherné, ale do desiatich minút som natrafil na zelené žaby a dokonca sa okolo mňa motal aj had! Po ceste okolo brehu jazera som pozdravil aj veveričky naháňajúce sa medzi stromami. Netrvalo dlho a pochopil som, že okružná túra asi nebude len dva kilometre ako sľubovala informačná tabuľa a v polovici cesty som sa rozhodol to otočiť.

Späť na parkovisku som si v giftshope zakúpil tričko s názvom parku, aby som aspoň vyzeral, že som dobrý v turistike.

Návštevu Acadie sme zakončili v oblasti, ktorá je vraj jedna z najlepších pre pozorovanie vtákov. To je možno pravda, ale ja to nemôžem potvrdiť. Hneď po príchode som vyfasoval desiatky štípancov od komárov a rýchlym krokom som sa porúčal späť do auta.

Spoznávam miestne ďatle

Ubytovali sme sa v drobnom domčeku uprostred ničoho, asi hodinu od parku v dedinke Blue Hill. Domček bol útulný a napriek svojim rozmerom mal všetko čo si človek môže priať. Teda okrem kúpelky. Záchod a sprcha boli vonku. To by nebol problém, ibaže v okolí sa často potulujú medvede. Chvalabohu nás nezjedli.

Najlepšie na celom Airb&b bola okolitá príroda. Najkrajší zážitok prišiel ráno. Vyšiel som na vonkajšiu terasu, aby som mohol pozorovať vtáky. Rozhodol som sa odfotiť ďatľa, ktorý lietal navôkol. Zaostril som naň a on sa postupne z konára na konár posúval bližšie a bližšie ku mne. Nakoniec bol odo mňa sotva na desať metrov. Ako by som tam ani nebol.

Vstupujem na súkromný pozemok

Po raňajkách bol čas ísť domov, ale výlet sa nekončí, kým nezaparkujete pred domom! V dedine, v ktorej sme strávili noc, sme podľa odporúčania domácich navštívili lokálnu pláž. Tá je síce súkromná, ale že vraj túto skutočnosť treba smelo ignorovať, lebo aj tak tam každý chodí.

Keď sme vystúpili z auta výhľad nám vyrazil dych. Panenská príroda vypĺňala celú scenériu a rané ticho upevňovalo komornú atmosféru. Voda bola kryštálovo čistá a kamene na dne hrali farbami. Netrvalo dlho a našiel som si objekt záujmu pre svoje fotky. Po kamienkoch pláže pobehoval maličký kulík. Tieto vtáky som sa pokúšal vyfotiť už na Islande, ale tam boli zvieratá o poznanie divokejšie a plaché. Tento špunt bol na ľudí zjavne zvyknutý a vôbec sa ma nebál.

Spoznávam miestnu históriu a pijem ľadový čaj

Cestou domov sme sa spontánne zastavili pri krásnom moste Penobscot Narrows Bridge. Pod spontánne myslím, že ja som si ho chcel vyfotiť a šoférka Noelle musela zastaviť. Na drobnom parkovisku sme narazili na informačnú tabuľu, ktorá nabádala k návšteve prekrásnej stavby spoločne s neďalekou vojenskou pevnosťou z devätnásteho storočia Fort Knox.

Do jednej z veží mosta sa dalo dokonca výjsť výťahom a ja som pochopiteľne neodolal. Nikde na svete niet vyššej vyhliadky z mosta ako tu. Veža je vysoká skoro ako Eiffelovka a vyššia ako Socha slobody. Výhľad bol podľa očakávania: dychberúci. Cez okno som mohlo vidieť dokonca aj horu Cadillac, symbol svetovej turistiky. Najviac ma však bavilo pozorovať drobné autá jazdiace po moste, mohol by som sa na ne dívať aj hodinu.

Po exkurzii mosta aj pevnosti bol čas dať si good ol‘ southern sweet tea, moja múza zo študentských čiast v Severnej Karolíne, a vyraziť na cestu domov.

Ross, Joey, T-Rex a Milka

V nedeľné ráno sa zobúdzame v malej izbičke s neveľkými plánmi na deň. Vypotácame sa z postele a mierime na stanicu prímestského vlaku pešo, ako keby sme v Jersey City žili už roky. V malej kaviarni si objednávam žemľu s volským okom a pofidérnu kávu. Dokončím raňajky a po prvom hlte kávy tú žbrndu hádžem do smetí. Deň sa môže začať.

S parťáčkou Noelle máme dnes v pláne obehať miesta známe zo sitcomu Priatelia. Lenže vonku je hrozne teplo a dusno, a tak volíme alternatívu. Poludňajšie horúčavy sa rozhodneme stráviť v Americkom národnom prírodovedeckom múzeu. V tom, v ktorom Ross pracoval. V tom, čo tam majú tie dinosaury.

Od zastávky vlaku, na ktorej sme v New Yorku vystúpili je to k múzeu ešte štreka. Pri prvej príležitosti si so sebou zoberiem normálnu kávu, a potom sa už len kochám okolím. V meste život nikdy neutícha a ulicami sa šíri zvuk sirén. Všade sa niekto niekde ponáhľa, len my nie.

Keď k múzeu konečne dorazíme, sme nadšení a expozícii sa nevieme dočkať. Postavíme sa do radu na vstupenky. Pred nami stoja desiatky turistov, ale nevadí nám to, aspoň sme v chládku. Keď sa dostaneme k pokladni príjemne nás prekvapí, že vstupné je dobrovoľné. Pri pulte síce visí pasívne agresívny banner upozorňujúci na odporúčanú cenu lístka, no my sme študenti, a tak to zrežeme na polovicu.

Budova múzea má asi päť poschodí a aj keby sme chceli, za celý deň by sme nedokázali vidieť všetko. Volíme preto priority. Naše prvé kroky vedú k výstave vtákov. Chcem totiž zistiť na aké druhy si mám dať počas svojho pobytu v Novom Anglicku pozor. Pokiaľ radi fotíte prírodu, najlepšie je začať s fotografiou vtáctva. Operence sú totiž všade naokolo a je pomerne jednoduché nájsť rôzne druhy, hoc aj na jednom mieste. Vo vitrínach sú všelijaké exponáty od tých najmenších až po vtáky vskutku obrovské, chýba tam hádam už len pán Donald.

Medzi jačiacimi deťmi, ktoré netušia, čo v múzeu vlastne robia a chcú ísť akurát tak domov sa pomaly prekľučkujeme k sekcii dinosaurov. Je to pochopiteľne najatraktívnejšie oddelenie múzea. Privíta nás kostra obrovského titanosaura, ktorého telo sa ťahá troma miestnosťami a ja som okamžite v eufórii. Míňame všelijaké príšery, od triceratopsov, obrovských korytnačiek aj pterodaktilov až k majestátnej, hlavnej postave celej show: Tiranosaurovi Rexovi. Z exponátu som tak uchvátený, že sa k nemu musím vrátiť viac krát a predstavujem si, že si zahrám hlavú rolu v najbližšom pokračovaní Jurského Parku.

Z múzea vychádzame unavení a hladní, asi ako ten T-rex. Vo food trucku si od Inda objednáme akúsi variáciu Philly Chees Steaku a utekáme sa usadiť na trávnik v Central parku. Sme unavení, chorí a našou primárnou potrebou sa stalo zbieranie servítok z rôznych podnikov, aby sme si mali do čoho fúkať soplíky.

Ani počas obeda moja vášeň pre fotku neutícha a popri jedle v tráve naháňam drozdy a škorce.

Fontana di-sappointment

Našou ďalšou zastávkou je fontána Cherry Hill. Tou sa podľa internetových zdrojov inšpirovali tvorcovia Priateľov, keď hľadali fontánu pre známe intro seriálu. Po ceste stretávame rôzne druhy ľudí. Partia korčuliarov si tu dokonca usporiadala mini promenádu a s netriezvymi výrazmi tváre tancujú na kolieskových korčuliach všelijaké choreografie. Hodnotím, že New York je zrejme jedno z najlukratívnejších miest na pozorovanie ľudí. Ak by som tu žil a každý deň v roku si zapísal jednu zaujímavú postavičku, zaručene by som mal materiál na novú sériu Pokémonov.

Po ceste k fontáne sa ešte niekoľkokrát zastavíme pri jazere, ktoré sa doslova volá The Lake. Na jeho hladine vidno množstvo korytnačiek civejúcich z vody a asi rovnaké množstvo lodičiek s cestujúcimi rochniacimi sa v popoludňajšom slnku.

Keď konečne dorazíme k fontáne, sme trochu sklamaní. Nielen, že takmer vôbec nepripomína fontánu zo seriálu, ale je aj špinavá a málokto by sa v nej vykúpal, aj keby mu platili ako hercovi. Naviac nám do nosných dierok bije pach ako na jazdiarni. Navôkol postávajú polomŕtve kone v záprahu. Z úst im prúdom tečú sliny a pôsobia dehydratovanie. Ich pohoničom to zjavne nevadí a rovnako ani turistom. Pod chvíľou pri nás zastaví rikša s duniacim reproduktorom, v ktorom dookola hrá znelka spomínaného seriálu a šofér trojkolky káže svojím klientom aby pred fontánou skákali, ako Chandler či Joey. Klienti predstierajú nadšenie, no vo vnútri vedia, že to, že fontána za nimi má od tej seriálovej ďaleko asi ako Andrej Babiš od Dalajlámu, spozná aj ich stará mama.

Nepoľavujeme a putujeme americkou metropolou do štvrti Greenwich. Už od začiatku sa nám v nej obom ohromne páči. Keď prechádzame okolo českej reštaurácie Doma na rohu, cítim sa dokonca ako v Brne. Ulice sú pomerne tiché a ani ľudí tu nie je až tak veľa. Po ceste sa najprv zastavujeme pri bloku, kde podľa seriálu bývala Phoebe. Ale vzhľadom na to, že v samotnom seriáli sa zábery na jej bytovku príliš nevyskytujú, sa nedá hovoriť o bohvie akom srdcervúcom zážitku. Ten na nás čakal až na rohu ulíc Bedford a Grove street. Na chodníku okolo hlavného dejiska seriálu, pri budove, v ktorej bývala Monica, Rachel, Joey a Chandler sa to hemžilo fanúšikmi a na selfie pred svetoznámou fasádou sme museli dokonca chvíľu počkať. Zážitok to však bol neopakovateľný.

Po ceste na byt sa ešte s radosťou zastavujeme na pizzu, ktorou je New York známy a cez okno malej reštaurácie pozorujeme pouličný bizár. Hviezdou je najmä chlapík, ktorý sa po vonku premáva s papagájom na ruke, ako keby sa nechumelilo. Tesne druhé miesto obsadzuje dvojička známej košickej bezdomovkyne Milky.

Je čas ísť

V nasledujúce ráno bol čas nasadnúť na vlak a vrátiť sa naspäť do Mainu. Spoj opúšťal stanicu Pennsylvania Station skoro ráno a my sme z apartmánu vyrazili s predstihom, ako keby sme cestovali lietadlom.

V New Yorku sme čosi pred ôsmou. Inak preplnené ulice teraz zívajú prázdnotou. Nezastaviteľné mesto, ako keby sa konečne zastavilo. Všade je ticho. Prázdne ulice opantané mrakodrapmi pripomínajú údolie kaňonu a atmosféra mi mrazí krv v žilách. Vákuové ticho, nikde nikto. Odrazu sa z pomedzi budov vynára požiarnické auto a mne to celé príde ako spomalený záber.

Na stanici čakáme na odchod vlaku približne hodinu. Na informačnej tabuli sa objavujú informácie o nástupištiach všetkých vlakov. Teda až na ten náš. Keď konečne nastane čas odchodu zvolá všetkých cestujúcich nášho vlaku do radu entuziastický pracovník železnice. Ukáže nám náš „gate“ a popri čakaní zabáva cestujúcich všelijakými komentármi. Vysvetľuje, že pokiaľ človek každého na svete berie, ako by to bol CEO, nemusí sa pretvarovať a prirodzene rešpektuje všetkých rovnako.

Nasadáme do vozňa úrovne economy a ja sa len zamýšľam nad tým, ako by naši dopravcovia by mali ísť ku svojím americkým kolegom na školenie o tom, ako vyzerá komfort.

Veľké jablko a nahý Cowboy

Pri príležitosti mojej návštevy spojených štátov by bola škoda, keby som nevychytal všetky muchy. Preto som neváhal a zorganizoval som výlet do mesta mrakodrapov, peňazí a neutíchajúceho života. Po troch hodinách v aute a ďalších dvoch vo vlaku sme s mojou americkou spolucestujúcou ocitli na new yorskej železničnej stanici Penn Station. Skúsenosť s americkou železničnou dopravou ma na moment v mysli vrátila naspäť domov. Tak ako u nás, aj tu vlaky neustále meškajú.

Kamarát, u ktorého sme mali prespať býval od New Yorku na opačnom brehu rieky Hudson, v Jersey city. Aby sme sa k nocľahu dostali, museli sme nastúpiť na ďalší vlak.

Opustili sme železničnú stanicu a vydali sme sa hľadať nástupište kyvadlového vlaku. Inštrukcie o jej polohe, ktoré sme získali od pracovníka hlavnej stanice zlyhali ešte pred východom z jej budovy, a tak bolo načase zohnať lepší zdroj. Náhodní okoloidúci pred stanicou nám poradili, aby sme šli iba rovno za nosom. Tak sme aj urobili.

Po asi pätnástich minútach kľučkovania medzi ležiacimi bezdomovcami uprostred mesta, ktoré ako by si ani nevšimlo, že slnko je už dávno za horizontom nám začalo byť niečo podozrivé. Stanicu Path vlaku sme buď prešvihli, alebo sme išli celkom zle. Na rozdiel odo mňa mala moja kolegyňa mobilné dáta a otvorené mapy, no ani s nimi nebol život jednoduchý.

Otáčal som hlavou a pozoroval ruch veľkomesta. Zrazu som zrak uprel nahor a nad sebou zahliadol pompézny, slávny a mohutný Empire state building. Moment mi na chvíľu vyrazil dych a eufória New Yorku naplnila moje žily. Bolo mi úplne jedno, že neviem kde vlastne som, ani kde mám ísť.

Úplne iný svetonázor mala moja navigátorka, ktorá už dávno podľahla panike a bezhlavo sa so sťaženým dýchaním a zrýchleným tepom hnala ulicami medzi ľuďmi bez toho, aby vlastne vedela kde ide.

Napadlo nám opýtať sa na cestu v jednom z miestnych hotelov. Jeden z jeho zamestnancov nám podal tretiu, zato konečne pravdivú informáciu o polohe vlaku a do niekoľkých minút sme k nej dorazili. Bola na pár krokov od stanice Penn, ibaže my sme si unáhlení, vchod do podzemnej stanice vôbec nevšimli.

Náš hostiteľ, Ind Rakshit, pochádza z veľmi bohatej rodiny majiteľa železiarní. Od života vo vate sa však rozhodol odlúčiť a vybudovať niečo vlastné. Odsťahoval sa prostredníctvom magisterského programu štúdia marketingu do nového prostredia a teraz pracuje v odevnej spoločnosti ako jeden z marketérov a zároveň rozvíja svoj biznis. Napriek tomu, že je pracujúci človek, žije v maličkej priechodnej izbe v byte so štyrmi ďalšími Indmi. Niektorí z nich majú plat vyššej strednej triedy, no aj tak žijú v podmienkach internátu. Vysvetľujú to tým, že sú s kamarátmi jednoducho radi.

Na večeru sme ochutnali kúsky indickej kultúry, a potom už len hurá do postele.

Honosné raňajky tvorila proteínová tyčinka z včera a po nej sa už mohlo vyraziť do mesta. Do New Yorku sme cestovali autobusom. Tým pádom sme mali možnosť pozorovať každodenný život obyvateľov Jersey. Ulice mesta trochu pripomínajú chudobnejšie ázijské krajiny, ale cítil som sa ako vo filme z deväťdesiatych rokov. Chodníky okupovali prepité existencie ale aj pracujúci ľud.

Trasa autobusu nás počas svojej pol hodinovej jazdy previedla aj skrz Lincolnov tunel popod rieku Hudson a potom sme už boli vo veľkom jablku. Po rannej káve na stanici sme vyrazili smerom k Central parku. Po ceste ma fascinovala výšková zástavba, ktorej dal vyniknúť najmä priamy pohľad do ulíc na križovatkách, z prechodu pre chodcov. Nanešťastie som nemal príliš veľa času na to to vyfotiť. Náš indický sprievodca sa rozhodol pre vysokorýchlostnú turistiku a mne, cudzincovi, neostávalo nič iné ako za ním neustále dobiehať.

Láska k cestovaniu sa u mňa spája zároveň s obrovskou túžbou po dobrej fotografii. Moji dvaja spoluchodiaci si tento fakt zrejme neuvedomovali a po prvej polhodine som sa dostal do fázy odporu. Povedal som si, že predsa ten výlet sem nebol najlacnejší a že sa sem už možno tak skoro nedostanem. A vôbec, veď je to aj môj výlet. A tak som spomalil a slobodne fotil všetko čo ma zaujalo nemysliac pri tom na to, či ma niekto čaká.

Pri fontáne na námestíčku Columbus Circle som dokonca zastal aby som si vymenil objektív a mohol vyfotiť dvoch futbalistov predvádzajúcich triky s loptou. Na moje prekvapenie na mňa obaja kamaráti počkali pri najbližšom semafore.

Vošli sme do Central parku a mňa hneď odrazu prekvapilo, že všetky trávniky v parku sú oplotené. Pravdepodobne preto, aby na nich v noci nespali bezdomovci. Každopádne si potom človek pripadá viac ako v zoologickej záhrade než v parku. K atmosfére zelene neprispela ani asfaltová cesta križujúca celý park. Autá po nej síce nejazdili no zato nechýbali semafory pre kone zapriahnuté v koči a pre cyklistov.

Prehliadka parku bola pomerne expresná no čas obeda sa už neúprosne blížil. Navštívili sme preto príjemnú reštauráciu na známej ulici Broadway. Obyčajne hustou premávkou zaplnená ulica bola v tento víkendový čas prepnutá na pešiu zónu, v ktorej to žilo ako na trhu. Všade voňalo pouličné jedlo ako rôzne druhy mäsa či grilovaná kukurica a černosi spolu s Vietnamcami sa navzájom predbiehali v tom, kto predá väčšiu bizárnosť. Aby radosti na tejto americkej verzii bardejovského jarmoku nebolo málo, dostalo sa nám dokonca aj toho privilégia zahliadnuť na vlastné oči nahého cowboya! Doteraz som o ňom nepočul, ale  vraj je dosť slávny. Len o pár metrov za ním sme dokonca natrafili aj na jeho ženskú verziu. Mohlo to byť vzrušujúce, iba že išlo o pani s najlepšími rokmi dávno za ňou, na ktorú jej vnúčatá určite nie sú veľmi hrdé.

New York je mesto kde sa miesia kultúry z celého sveta. Jednou z najväčších kultúrnych rolí v ňom majú nepochybne ázijské národy. Poobedie preto patrilo prechádzke skrz čínsku štvrť metropoly, miestnymi nazývanú China town. Je to časť mesta nie len kultúrne ale aj architektonicky veľmi špecifická. Jej charakter ma zaujal už keď som sa tu pred pár rokmi ocitol ako stredoškolák a ani teraz ma nenechala chladným. Pri korze čínsko-americkými uličkami sa človek ani necíti ako na Manhattane, ale ako kdesi v Hong Kongu. Zopár budov tu dokonca pripomína chrámy ázijských náboženstiev a aj nápisy na podnikoch sú písané čínskymi znakmi. Ulice sú plné stánkov s ovocím či pochybným tovarom v štýle lacných okuliarov a rôzne formovaných bong.

Bolo ešte len skoré popoludnie, ale vysoké teploty a množstvo kilometrov v nohách si vybrali svoju daň. Tú najväčšiu si turistika vybrala u nášho domorodého sprievodcu, ktorý sa rozhodol, že na jeden deň toho videl už až-až a porúčal sa domov do postele.

V centre veľkého jablka sme ostali dvaja statoční, ale aj my sme už boli na konci zo silami. Osamotení sme navštívili pre mňa new yorskú  novinku. Konštrukcia Oculus je venovaná pripomienke obetiam tragédie z jedenásteho septembra. Je to zaujímavá stavba slonovinovej farby pripomínajúca múzejný preparát kostry. Našťastie pre nás, vlak domov odchádzal priamo z tejto budovy, a tak si naše unavené nohy nemuseli vytrpieť viac.

Výhodou pobytu v New Jersey je, že máte k dispozícii výhľad na celú panorámu New Yorku. Takúto príležitosť by bola hanba premrhať, a tak sme pred západom slnka nasadli na Uber a odviezli sa k brehu rieky Hudson, k železničnej stanici Exchange place. Skúsenosť s pozorovaním západu slnka ako sa odráža od okien mrakodrapov, ktoré sa pár minút na to rozsvietia a takmer pripomínajú nočnú oblohu by som nevymenil snáď za nič. Bola to jednoducho paráda.  

Veľké jablko a nahý Cowboy

Pri príležitosti mojej návštevy spojených štátov by bola škoda, keby som nevychytal všetky muchy. Preto som neváhal a zorganizoval som výlet do mesta mrakodrapov, peňazí a neutíchajúceho života. Po troch hodinách v aute a ďalších dvoch vo vlaku sme s mojou americkou spolucestujúcou ocitli na new yorskej železničnej stanici Penn Station. Skúsenosť s americkou železničnou dopravou ma na moment v mysli vrátila naspäť domov. Tak ako u nás, aj tu vlaky neustále meškajú.

Kamarát, u ktorého sme mali prespať býval od New Yorku na opačnom brehu rieky Hudson, v Jersey city. Aby sme sa k nocľahu dostali, museli sme nastúpiť na ďalší vlak.

Opustili sme železničnú stanicu a vydali sme sa hľadať nástupište kyvadlového vlaku. Inštrukcie o jej polohe, ktoré sme získali od pracovníka hlavnej stanice zlyhali ešte pred východom z jej budovy, a tak bolo načase zohnať lepší zdroj. Náhodní okoloidúci pred stanicou nám poradili, aby sme šli iba rovno za nosom. Tak sme aj urobili.

Po asi pätnástich minútach kľučkovania medzi ležiacimi bezdomovcami uprostred mesta, ktoré ako by si ani nevšimlo, že slnko je už dávno za horizontom nám začalo byť niečo podozrivé. Stanicu Path vlaku sme buď prešvihli, alebo sme išli celkom zle. Na rozdiel odo mňa mala moja kolegyňa mobilné dáta a otvorené mapy, no ani s nimi nebol život jednoduchý.

Otáčal som hlavou a pozoroval ruch veľkomesta. Zrazu som zrak uprel nahor a nad sebou zahliadol pompézny, slávny a mohutný Empire state building. Moment mi na chvíľu vyrazil dych a eufória New Yorku naplnila moje žily. Bolo mi úplne jedno, že neviem kde vlastne som, ani kde mám ísť.

Úplne iný svetonázor mala moja navigátorka, ktorá už dávno podľahla panike a bezhlavo sa so sťaženým dýchaním a zrýchleným tepom hnala ulicami medzi ľuďmi bez toho, aby vlastne vedela kde ide.

Napadlo nám opýtať sa na cestu v jednom z miestnych hotelov. Jeden z jeho zamestnancov nám podal tretiu, zato konečne pravdivú informáciu o polohe vlaku a do niekoľkých minút sme k nej dorazili. Bola na pár krokov od stanice Penn, ibaže my sme si unáhlení, vchod do podzemnej stanice vôbec nevšimli.

Náš hostiteľ, Ind Rakshit, pochádza z veľmi bohatej rodiny majiteľa železiarní. Od života vo vate sa však rozhodol odlúčiť a vybudovať niečo vlastné. Odsťahoval sa prostredníctvom magisterského programu štúdia marketingu do nového prostredia a teraz pracuje v odevnej spoločnosti ako jeden z marketérov a zároveň rozvíja svoj biznis. Napriek tomu, že je pracujúci človek, žije v maličkej priechodnej izbe v byte so štyrmi ďalšími Indmi. Niektorí z nich majú plat vyššej strednej triedy, no aj tak žijú v podmienkach internátu. Vysvetľujú to tým, že sú s kamarátmi jednoducho radi.

Na večeru sme ochutnali kúsky indickej kultúry, a potom už len hurá do postele.

Honosné raňajky tvorila proteínová tyčinka z včera a po nej sa už mohlo vyraziť do mesta. Do New Yorku sme cestovali autobusom. Tým pádom sme mali možnosť pozorovať každodenný život obyvateľov Jersey. Ulice mesta trochu pripomínajú chudobnejšie ázijské krajiny, ale cítil som sa ako vo filme z deväťdesiatych rokov. Chodníky okupovali prepité existencie ale aj pracujúci ľud.

Trasa autobusu nás počas svojej pol hodinovej jazdy previedla aj skrz Lincolnov tunel popod rieku Hudson a potom sme už boli vo veľkom jablku. Po rannej káve na stanici sme vyrazili smerom k Central parku. Po ceste ma fascinovala výšková zástavba, ktorej dal vyniknúť najmä priamy pohľad do ulíc na križovatkách, z prechodu pre chodcov. Nanešťastie som nemal príliš veľa času na to to vyfotiť. Náš indický sprievodca sa rozhodol pre vysokorýchlostnú turistiku a mne, cudzincovi, neostávalo nič iné ako za ním neustále dobiehať.

Láska k cestovaniu sa u mňa spája zároveň s obrovskou túžbou po dobrej fotografii. Moji dvaja spoluchodiaci si tento fakt zrejme neuvedomovali a po prvej polhodine som sa dostal do fázy odporu. Povedal som si, že predsa ten výlet sem nebol najlacnejší a že sa sem už možno tak skoro nedostanem. A vôbec, veď je to aj môj výlet. A tak som spomalil a slobodne fotil všetko čo ma zaujalo nemysliac pri tom na to, či ma niekto čaká.

Pri fontáne na námestíčku Columbus Circle som dokonca zastal aby som si vymenil objektív a mohol vyfotiť dvoch futbalistov predvádzajúcich triky s loptou. Na moje prekvapenie na mňa obaja kamaráti počkali pri najbližšom semafore.

Vošli sme do Central parku a mňa hneď odrazu prekvapilo, že všetky trávniky v parku sú oplotené. Pravdepodobne preto, aby na nich v noci nespali bezdomovci. Každopádne si potom človek pripadá viac ako v zoologickej záhrade než v parku. K atmosfére zelene neprispela ani asfaltová cesta križujúca celý park. Autá po nej síce nejazdili no zato nechýbali semafory pre kone zapriahnuté v koči a pre cyklistov.

Prehliadka parku bola pomerne expresná no čas obeda sa už neúprosne blížil. Navštívili sme preto príjemnú reštauráciu na známej ulici Broadway. Obyčajne hustou premávkou zaplnená ulica bola v tento víkendový čas prepnutá na pešiu zónu, v ktorej to žilo ako na trhu. Všade voňalo pouličné jedlo ako rôzne druhy mäsa či grilovaná kukurica a černosi spolu s Vietnamcami sa navzájom predbiehali v tom, kto predá väčšiu bizárnosť. Aby radosti na tejto americkej verzii bardejovského jarmoku nebolo málo, dostalo sa nám dokonca aj toho privilégia zahliadnuť na vlastné oči nahého cowboya! Doteraz som o ňom nepočul, ale  vraj je dosť slávny. Len o pár metrov za ním sme dokonca natrafili aj na jeho ženskú verziu. Mohlo to byť vzrušujúce, iba že išlo o pani s najlepšími rokmi dávno za ňou, na ktorú jej vnúčatá určite nie sú veľmi hrdé.

New York je mesto kde sa miesia kultúry z celého sveta. Jednou z najväčších kultúrnych rolí v ňom majú nepochybne ázijské národy. Poobedie preto patrilo prechádzke skrz čínsku štvrť metropoly, miestnymi nazývanú China town. Je to časť mesta nie len kultúrne ale aj architektonicky veľmi špecifická. Jej charakter ma zaujal už keď som sa tu pred pár rokmi ocitol ako stredoškolák a ani teraz ma nenechala chladným. Pri korze čínsko-americkými uličkami sa človek ani necíti ako na Manhattane, ale ako kdesi v Hong Kongu. Zopár budov tu dokonca pripomína chrámy ázijských náboženstiev a aj nápisy na podnikoch sú písané čínskymi znakmi. Ulice sú plné stánkov s ovocím či pochybným tovarom v štýle lacných okuliarov a rôzne formovaných bong.

Bolo ešte len skoré popoludnie, ale vysoké teploty a množstvo kilometrov v nohách si vybrali svoju daň. Tú najväčšiu si turistika vybrala u nášho domorodého sprievodcu, ktorý sa rozhodol, že na jeden deň toho videl už až-až a porúčal sa domov do postele.

V centre veľkého jablka sme ostali dvaja statoční, ale aj my sme už boli na konci zo silami. Osamotení sme navštívili pre mňa new yorskú  novinku. Konštrukcia Oculus je venovaná pripomienke obetiam tragédie z jedenásteho septembra. Je to zaujímavá stavba slonovinovej farby pripomínajúca múzejný preparát kostry. Našťastie pre nás, vlak domov odchádzal priamo z tejto budovy, a tak si naše unavené nohy nemuseli vytrpieť viac.

Výhodou pobytu v New Jersey je, že máte k dispozícii výhľad na celú panorámu New Yorku. Takúto príležitosť by bola hanba premrhať, a tak sme pred západom slnka nasadli na Uber a odviezli sa k brehu rieky Hudson, k železničnej stanici Exchange place. Skúsenosť s pozorovaním západu slnka ako sa odráža od okien mrakodrapov, ktoré sa pár minút na to rozsvietia a takmer pripomínajú nočnú oblohu by som nevymenil snáď za nič. Bola to jednoducho paráda.  

Váľanie šuniek a starý vagón

Po troch mesiacoch strávených doma na Slovensku sa mi zase zacnelo za cestovaním. Vydal som sa navštíviť kamarátov na druhom konci Atlantiku. Pobalil som si veci, nachystal foto techniku a pripravený odísť som si sadol na gauč. Pozrel som sa na letenky, potom na digitálky na ruke a znova na letenky. Pomýlil som sa, letieť mám až o deň neskôr.

Kto ma pozná, očakáva v príbehu pasáž plnú cestovných zádrhelov, zmeškaných letov a prespatých budíkov. Ale nič z toho sa nestalo. O šiestej ráno som nasadol do lietadla v Budapešti a o hodinu neskôr som už váľal šunky na káve v Mníchove. Nemecké veľkomesto malo česť hosťovať ma po dobu deviatich hodín, a tak som sa venoval radovánkam ako je spánok, či editovaniu fotiek. Keď nastal čas odletu zaradil som sa do radu ľudí netrpezlivo čakajúcich na pripustenie k tryskáču. Nás obyčajných smrteľníkov bolo v rade len málo. Prednosť pred nami mal v podstate každý, od vojakov, cez politikov až po ľudí s kočíkmi a starších ľudí. Keď som sa k svojmu sedadlu konečne dostal bol čas na opätovné váľanie šuniek, iba o pár tisíc kilometrov vyššie.

Za vyše osem hodín letu sa toho veľa zmenilo. Pri výstupe z lietadla ma vítal súbor pracovníkov bostonského letiska. Bolo ich asi tucet a všetci sa opierali o invalidný vozík pred sebou. Bolo to na zamyslenie, do lietadla nastupovali všetci cestujúci po svojich.

Na letisku som si vystál radu na imigračnú kontrolu, dlhú asi ako múr s Mexikom. Úradníčka sa tvárila drsne a vypálila na mňa zo desať otázok. Zodpovedal som ich na autopilota a odovzdal otlačky prstov. Po mojich odpovediach pani odovzdala môj pas akémusi pánovi v uniforme a ten ma už-už vliekol kdesi do zákulisia spolu s päticou ďalších pocestných.

Usadil nás do čakárne v kancelárii dodatočnej kontroly. Pas mi už zobrali, tak snáď mi nechajú aspoň oblečenie, prial som si v duchu. Je nutné dodať, že celý scenár sa odohráva bez akéhokoľvek slovného komentára imigračného komisára, a teda nikto z nás vlastne nevie, o čo ide. Po najdlhšej štvrťhodine môjho života si ma učesaný mladý muž v uniforme zavolal k pultíku. Vyspovedal ma sťa farár a pečiatka Spojených Štátov poputovala na stránku v mojom cestovnom pase. Keď som stretol svoju miestnu hostiteľku, medzi pozdravom som utrúsil niečo o tom, ako si jej krajania myslia, že sa ku ním každý chce nasťahovať ako by boli pupok sveta. Chápavo sa mi v mene národa ospravedlnila.

Ráno som sa zobudil v plážovom dome v mestečku Biddeford v štáte Maine. Na rozdiel od väčšiny amerických mestečiek, toto má čo ponúknuť. Centrum mesta tvorí starý mlyn s vodopádom uprostred a vyše dvestoročná tehlová továreň. Dvadsaťtisícové mesto je okrem histórie plné aj študentov. Sídli v ňom University of New England. Študenti nežijú len na kempuse ale po celom meste. Preto v ňom nie je núdza o príjemné kaviarničky a raňajkárne.

V nasledujúce dopoludnie sme sa s mojou americkou spoločníčkou vydali na exkurziu do jednej z takýchto zariadení. Kaviareň sa volala Elements a okrem kávy v nej predávajú aj knihy. Pripadal som si ako v seriáli priatelia. Po dopití životodarného nápoja bol čas na exkurziu centra mesta. Prešli sme sa okolo kostolov cez hlavnú ulicu, až ku starej továrni. Okrem bytov sme v nej našli aj niečo špeciálne. Garáž pre renováciu veteránov a v nej tri americké sny v jednej miestnosti.

Podvečer sme vyplnili prechádzkou po vtáčej rezervácií a kamenných brehoch Atlantiku. Pri pohľade na členité pobrežie som si s láskou zaspomínal na Island.

Ďalší deň sme zahájili ako vo filme. V reštaurácii v starom vagóne som si objedal praženicu, toasty, slaninu a hashbrowns. K tomu za pol litra horúcej kávy v starom hrnčeku. Po tom sme už išli domov, na druhý deň sme vyrážali na výlet.

TOP 15 Images of the past days / Fotiek za posledné dni

Vašo Patejdl. A pianist from one of the most famous Czechoslovakian bands, Elán.

Scientists protesting against strange moves of the Slovak education and science department.  

Grafitty wall in Ťahanovce, Košice

Resting athletes at the second round of the European cable skiing Grand Prix.

Fans couldn't be bothered by rain at the concert of a fantastic musician, Pavol Hammel.

Košice City Park.

Grafitty wall in Furča, Košice portraying successful athletes born in this part of the town. 

 European cable skiing Grand Prix in Košice.

A flee market in Košice.

Protesting employees of the Slovak Science Academy.

Ducks in park.

Fans in the rain at a concert of Pavol Hammel.

A night portrait.

Man on a shore.

European cable skiing Grand Prix.